Je známe, že na umelecké školy je veľký problém sa dostať. Je to hlavne tým, že kapacitu odboru v ročníku viete zrátať na prstoch dvoch rúk. Dalo by sa polemizovať o tom, či je to tak správne, alebo nie, ale to tu rozoberať nechcem. Problémom je, aký ľudia bývajú tí "vyvolení", ktorí sa na tieto miesta dostanú.
Ak chcete študovať výtvarné umenie, šancu máte až po niekoľkých nevydarených pokusoch o prijímačky. Nehovoriac o tom, že za každé prijímačky musíte zaplatiť, prípadne platiť si prípravný kurz organizovaný tou istou školou. Na tomto kurze vám nezabudnú povedať, že veľkú šancu nemáte, keďže ste tu po prvýkrát. Možno až na pár výnimočne talentovaných šťastlivcom, ktorým úprimne gratulujem.
Ďalším prípadom sú odbory zamerané na film. Ale nielen tie. Nedávno som sa dopočula, že dievčina vedela už pred prijímačkami, že je prijatá. Aká náhoda. Veľmi milá bola hláška "Všetci 12 sa už poznáme!" (a to bolo pred vyhlásením výsledkov...). Koľko ICH stáli prijímačky na túto školu zverejňovať nebudem, lebo to ani neviem. Avšak dievčinu údajne stáli viac ako môj dvojročný plat...
A problémom nie sú len umelecké školy, aj keď osobne si myslím, že tých sa to týka najviac. Minule som cestovala vlakom s pánom, ktorý mi hovoril o svojich synoch, ktorí študujú tú istú školu ako ja, vraj protekčne. Vraj keď poznáte osobne dekana, nemá žiadny profesor šancu vyhodiť vás. Žiaľ, je to tak asi všade.
V školstve je to tak ako všade - sú rovní a rovnejší. Mrzí ma to však o to viac, že ľudia, ovplývajúci peniazmi a konexiami sa dostanú vo svojom obore ďalej ako tí, ovplývajúci talentom a inteligenciou. Česť výnimkám. Je mi ale smutno, keď moja kamarátka - maliarka zabíja rok na škole so vznešeným názvom "marketingová komunikácia", kde spolužiakov učí kresliť namiesto profesora. Je mi smutno, keď moja kamarátka točiaca amatérske filmy nemá šancu dostať sa na filmovú produkciu, a preto radšej ide niekam inam. A škrie ma, že namiesto nich tam študujú ľudia, ktorí majú asi viac peňazí ako talentu.
