Posledných 15 minút som strávila nad kuchynskou linkou tlačením do hlavy sendviču z hypernovy a premýšľaním.. Uprene som sa pozerala na fľašu rastlinného oleja a čakala, kým mi odpovie na moje v duchu vypovedané otázky.. robím to, čo robím správne?
Stále si ospravedlňujem svoje počínanie svojou mladosťou. Chcem si užívať život. Je na tom niečo zlé? Spontánne sa opijem, keď mám na druhý deň školu. Takisto spontánne sa vyberiem na víkend do Amsterdamu, lebo sa naskytne vhodná príležitosť. Takisto spontánne miniem strašné peniaze, len aby som potešila samú seba dobrými knihami...
Nie som zodpovedná. Priznávam to. A neviem, či niekedy budem. Nemám rodinu, kvôli ktorej by som rozmýšľala, či ísť na vytúžený koncert. Nemám záväzky, kvoli ktorým by som váhala odísť do zahraničia na niekoľko mesiacov kvôli kariére. Nemám zodpovednosť, ktorá by mi bránila stráviť cez týždeň prebdené noci, tak ako to bolo za mojich stredoškolských čias.
Neviem, či je to dobré. Necítim sa kvôli tomu zl. Necítim sa zle, keď sa opijem v strede týždňa a na druhý deň ma čaká škola. Necítim sa zle, keď som z domova preč dlhšie ako týždeň. Necítim sa zle, keď niekomu prejavím svoje negatívne city. Necítim sa zle, keď sa mi nechce umyť riad. Necítim sa zle, keď ruším nočný kľud...
Chcem si len užívať svôj krátky život. Asi je to naozaj len mojou mladosťou. Asi je to naozaj len prekonaním mladosti niektorých ľudí, keď sa nadomnou pohoršujú. Neviem. Viem len, že nie som zodpovedná. Snáď raz aj budem. A keby aj nie... asi si to ani neuvedomím...
