Je 23.marec a ja som práve (16:00) vyšla zo školy. Áno, dnes to vážne vyzerá na jar. Upresním - tu v Prahe nám včera ešte snežilo. Tak, ako ste si vy, doma, užívali v utorok prvý jarný deň, tak som sa ja v stredu zobudila do zasneženej v Prahy.A cestou zo školy som zbadala tlupu chalanov v kraťasoch snažiacich sa hrať futbal a dobre sa zabávajúcich. Najprv som nechápavo krútila hlavou, ako im môže byť teplo, keď mne mrznú prsty a šál mam omotaný takmer až na hlavu. Lenže potom, sa mi tie postavy začali zdať povedomé a keď sa k tomu pridali nezamenitľné hlášky, už mi došlo. Tak som teda prišla bližšie a koho to vidím-nevidím - tá tlupa boli všetci moji kamaráti.Tak ma zavolali a tak som teraz tu. Sedím si tu na lavičke a sledujem, ako sa 10 mojich kamarátov zabáva, navzájom podpichuje a ničí (fyzicky aj psychicky :)) a popritom sa ma občas snaží prehovoriť hrať s nimi :). Do tváre mi svieti už asi jarné slnko a usmievam sa. Po dlhom čase mám na tvári ten pravý, nefalšovaný a úprimný úsmev. A píšem. Zatiaľ iba do zošita (za čo na mňa stále pokrikujú, aby som sa neučila..), ale bála som sa, že by sa mi myšlienky, ktoré sa mi prehrabujú teraz v hlave za tu chvílu, kým by som prišla k počítaču vytratili, alebo pomiešali a už by to nebolo ono. Nežmúrila by som oproti slnku, vetrík by mi nefúkal pod nohavice (akurát dnes som si nezobrala podkolienky dokelu!), štrk neštrkal pod nohami (:o)), šál nehrial na krku a okolo by som nepočula tie nezameniteľné a nereprodukovateľné hlášky zabávajúcich sa ľudí. Obyčajných ľudí, ktorých v tejto chvíli netrápila škola, práca, ani nič podobné, iba hra. Hra na ktorej sa všetci bavili a vychutnávali si "jar".Asi to ešte nie je jar. Teda táto pražská jar určite nie. Ale nevadí mi to. Po dlhšom "depresívnom období", ktoré nebolo spôsobené nekonečne dlhou zimou, keďže ma počasie ani ročné obdobia ovplyvňovať nezvyknú, sa mi podarilo zažiť kúsok úprimnej radosti. A stačilo tak málo. Dúfam, že takýchto dní príde viac. Nie, nedúfam. Verím. Viem.
