Nedávno som v jednom českom týždenníku čítala o predepkovanej spoločnosti. Liečiť depresiu je v dnešnej dobe také jednoduché – na trhu máte neskutočné množstvo liekov, ktoré vo vás vyvolávajú pocity šťastia. Vysoko návykových liekov. Kedysi, keď sa depresie liečili elektrošokmi, trpelo depresiami oveľa menej ľudí. Náhoda? Podľa mňa nie.
Dnes mám pocit, že mať depku je veľmi trendy. Stačí len poobzerať sa po SME blogoch a nájdete si svoje. Nevynímajúc 15-ročné deti, ktoré píšu o tom, aké sú nešťastné z celého sveta, nič ich tu už nebaví a chcú zomrieť. A najviac ma fascinujú dôvody. Nešťastná láska, škola, rodinné problémy typu "nemôžem byť vonku po 10tej“. Jediné, čo mi z toho vyplýva, že sa ľudstvo, a najmä mládež zabudla tešiť. Akoby to nevedela. A nechcela.
Doteraz mám v živej pamäti, ako sa mi kamarát on-line rezal a snažil sa (údajne, nebola som pri tom ako vravím) zabiť. Kvôli dievčaťu. A tak. Všeobecne. Predvčerom mi zase nešťastný kamarát písal, že nevie čo ma robiť, pretože mu jeho malá kamarátka napísala, že ho má veľmi rada, ale zobrala nejaké prášky, lebo chce zomrieť. Kvôli chlapcovi. Našťastie, vo väčšine prípadoch, stačí len trochu pozornosti a zo smrteľne vážne mysleného pokusu o samovraždu sa dostanete už len k spomienke, o ktorej sa potom dá hovoriť, kam až ma depresie dostali.
A keď máte tej depresie okolo Vás málo, stačí zájsť na server www.depka.sk, kde si každý príde na svoje. Depresívne básne, príbehy, obrázky. Mňa osobne vždy najviac pobaví depka dňa, ktorá dokáže všetko pozitívne prekrútiť na niečo negatívne. Ale veď áno. V každom dobrom je niečo zlé. Takisto, ako vo všetkom zlom je niečo dobré. Úprimne neviem, či táto stránka ľuďom pomáha z depresie sa dostať, alebo ju skôr do nej dostane. Mne pomáha. Keď mám zlú náladu, zájdem tam, prečítam si aké „strašné“ problémy trápia dnešnú mládež, a zlá nálada je hneď preč, pretože sa nad týmito „životne dôležitými problémami“ musím len smiať.
Znovu sa musím vrátiť k tomu, že veľa mladých ľudí sa nechce tešiť zo života. A tak sa radšej skrývajú za nejaké depresie namiesto toho, aby niečo robili so svojím životom, ak sú v ňom takí nešťastní. Problém je, že dnes sa depkou nazýva už aj smútok. Keď pridáte navyše slzy, tak už ste úplní depkový kingohúril symptómami serióznej depresie, ktorú práve prežíva. Asi je vážne jednoduchšie povedať „mám depku“, ako priznať sa, že sme si trochu poplakali z obyčajného, prirodzeného smútku, ktorý na každého občas doľahne.
Čo som vlastne chcela povedať. Že ma nebaví žiť medzi umrnčanými, ukrivdenými ľuďmi, ktorí sa dokážu len ľutovať a skrývajú sa za psychickú chorobu a radšej by brali tabletky a boli na nich závislí, akoby sa pokúsili niečo zmeniť. Neviem si predstaviť, že by som prišla do školy a tam, by ma namiesto spolužiakov, zabávajúcich sa na každej hlúposti, čakali sklesnutí ľudia, bez štipkou života v sebe, túžiacich len po smrti.
Každý má právo na smútok. Netreba to však preháňať a zveličovať ho. Sú predsa dva typy problémov – problémy, ktoré sa dajú vyriešiť a tie, ktoré sa nedajú vyriešiť. Tie prvé treba vyriešiť, a tým pádom už žiadne nebudú, a tie druhé treba prijať ako fakt, pretože ich vyriešiť nevieme, takže je zbytočné sa kvôli nim trápiť. A potom je dôležité hľadať vo všetkom niečo dobré. Aj keď je toho málo. Vždy je predsa prečo žiť a žiť život, ktorý nepremárnime smútením, ale užijeme si ho, lebo je krátky.
Nakoniec mi len zostáva veriť, že do módy čoskoro príde radosť a veselosť. Trendy sa predsa menia, a aj tento depkový life-style raz pominúť musí. Konečne budem aj ja IN. :o)
