Mala neskutočne modré oči, ktoré upútavali aj ženy. A pritom sa vyhýbala pohľadom. Tvrdila, že sa bojí, aby sa jej niekto pozrel do očí. Vraj by tam našiel všetky jej tajomstvá, všetko, čo ju trápi.
A blonďatú hrivu, na ktorú si nedovolila siahnuť. Bolo to pre ňu príliš osobné. Smiešne. Dovolila chlapom chytiť ju za zadok, ale jej vlasy boli pre nich tabu. Nechávala si to pre niekoho bližšieho.
Hrala nedobytnú. Akúsi "ľadovú princeznú", ktorá k sebe nikoho nechce pripustiť bližšie. Kamarát jej raz povedal: "Nedokážem si predstaviť, že nejakému chlapcovi povieš Milujem Ťa." A ona sa smiala. Žiadnemu to totiž nikdy nepovedala. Aspoň nie osobne. Také veci hovorila, iba keď bola opitá a zúfalo potrebovala, aby to niekto povedal jej. Nikto jej to však nikdy nepovedal. Ani v opitosti. A na druhý deň si len matne spomínala podľa záznamov v telefóne, od koho to chcela počuť tentokrát...
A to bol jej problém. Nevedela, čo je to láska. Nikdy ju to totiž nikto nenaučil. A možno to len ona nechcela. Vždy sa vybrala tou zlou cestou. Jediného človeka, ktorý sa do nej kedy zamiloval doslova "odkopla". Bála sa, že by sa všetko pokazilo. Chcela aby to bolo ďalej tak ako dovtedy. Ten úžasný blízky kamarátsky vzťah medzi chlapcom a dievčaťom. Nikoho lepšieho si za kamaráta vybrať nemohla.
Nikdy lásku nehľadala. Vedela, že by ju práve preto nenašla. Všetky jej "zápletky" a "vzťahy" prišli nečakane. V čase, keď bola spokojná so svojou samotou a užívala si ju. To ona bola tá vždy v pohode a usmiata, zatiaľ čo jej nezadané kamarátky mrnčali, že chcú chlapa. Jej to bolo jedno. Bolo jej takto dobre. Myšlienka, že keby nejaký prišiel, bola v ďalekom kúte jej mysle aj srdci.
Problémom jej nedobytnosti bol fakt, že nedokázala byť nedobytná stále. Občas sa ten jej imaginárny zámoček z ľadu trošku roztopil. A vtedy sa vždy našiel niekto, kto vedel, ako na ňu. Stačilo sa na ňu pekne pozrieť, polichotiť jej, aká je skvelá a úžasná a ona sa hneď nechala namotať na to krásne klbko naivných nitiek. Vždy to tak bolo. Ale nikdy si nedala povedať. Jediné, čo sa časom menilo bolo, že jej zvedenie trvalo vždy o niečo dlhšie. Ale nakoniec sa vždy jej zámoček nedobytnosti roztopil a existovala už len minulosť a myšlienka na to, že tento bude iný. Ale nikdy sa ten iný nenašiel. Vždy to bola len tajná túžba z ríše snov a rozprávok, taká nepredstaviteľná pre jej realitu.
Dostala toľko bozkov... Ale žiaden nie z lásky...
Toľkí sa s ňou chceli milovať... Ale žiaden z nich ju nemiloval...
S koľkými strávila noc... Ale vždy na ňu po čase zabudli...
A vždy si povedala, že už prestane byť naivkou. Vždy keď sa niekto taký našiel, bola chvíľu šťastná. Nahovárala si, že ju možno má rád, možno dokonca viac, ako rád. A čakala, kým sa zase ozve. A čakala. A keď si po nejakom čase už dokázala priznať, že už sa neozve, v duchu si pripísala ďalšiu čiarku k svojej naivite. A pustila si Travisove:
But I'm fooling myself
I'm fooling myself
Cause you say you love me
And then you do it again, you do it again
You say your sorry's
And then you do it again, you do it again...
Zamilovala sa len raz. Asi preto, že ho videla len dvakrát počas 6 rokov. Najprv to bol kamarát. Potom ho začala ľúbiť. Myslela si, že je to láska. A po čase si uvedomila, že on nikdy nebude ľúbiť ju. Tak naňho zabudla. Naňho nie, iba na lásku k nemu. Bola rada, že je aspoň kamarát. To bolo prvý a posledný krát, čo "ľúbila". Ale napriek tomu jej dal toho veľa. Vďaka nemu zistila, čo je to "vzrušenie v srdci". Aj keď sa stretli len dvakrát v živote, bol to práve on, ktorý ju prvýkrát v živote pobozkal. A znamenalo to pre ňu veľa. Viac ako jej neskorší 3/4 ročný "vzťah".
Vlastne to nebol ani vzťah. Pseudovzťah. Hra na vzťah. On neľúbil ju a ona neľúbila jeho. Mali sa len radi. Ona jeho viac, aj keď jej to neveril a vždy mu to musela nejakým spôsobom dokazovať. A v srdci dúfala, že raz ju bude mať viac ako len rád. Že raz sa dočká a povie jej to. To, čo nikdy predtým nepočula. Dočkala sa. Nebolo to však Milujem Ťa, ale Zbohom. V deň, keď sa po takmer dvoch mesiacoch vrátila domov. Neplakala. Raz si povedala, že chlapi jej nestoja za slzy, a preto nikdy kvôli žiadnemu plakať nebude a nehodlala to zmeniť. Určite nie pri ňom. Hnevala sa. Hnevala sa, že to neskončil skôr. A nakoniec bola rada. Rada, že to konečne skončil, lebo ona bola na to príliš "mäkká" a klasicky naivná.
Nezvádzala chlapov. Občas vraj s nimi flirtovala, ale sama o tom nevedela. Tie dvojzmysly a nenápadné narážky jej išli z úst samé. Mala pohľad anjela, ktorý sa vzápätí dokázal zmeniť na diabolský, ktorému sa nedalo odolať. Nemaľovala sa. Bola to pre ňu zbytočná strata času. Nechcela patriť medzi tie, s ktorými ide muž spať a ráno sa zobudí vedľa niekoho iného.
A tak vždy niekto zviedol ju. Vždy to trvalo pár mesiacov, kým sa v nej niečo zlomilo. Potom už stačilo len pár hodín. Niekedy to bol deň, inokedy pár týždňov, kým ich prestala "baviť". Vtedy sa cítila ako nejaká pobehlica. Dievča, ktoré sa nechá zviesť hocikým. Niečo sa vždy zmenilo. Aspoň pre ňu. Niektorí ani nemali v pláne, aby ich niečo s ňou spájalo dlhšie ako jednu noc. No ona nie. Vždy tak naivne dúfala, že niekto ju môže mať viac ako len rád. Že sa nedostane po čase do kolonky "iba kamarátka", alebo bude navždy vymazaná zo života. Ale nikto taký nikdy neprišiel. A jej zostalo len rozmýšľať, čo zase urobila zle. Chyba musela byť určite v nej. Toto sa nemôže stávať predsa zakaždým, tak ako pri nej.
A potom zomrela. Pretože nevedela, čo je to láska. Nikto ju to nikdy nenaučil. A taktiež preto, lebo žila v nejakom hlúpom americkom romantickom filmovom braku...
