Dovolenka za všetky - prachy

Bolo to pred štyrmi rokmi. Autíčko fungovalo, ešteže tak, a preto sme zbalili pár vecí - vrátane stanu, spacákov, variča a obrovského hrnca, a vyrazili na cestu za dobrodružstvom. Nie ďaleko, len tuto - za roh. Do Jakubovian, kde majú nádrž s nádherne čistou vodou, kde nikomu nevadí, keď si urobíte ohník a zaspomínate na časy pri vatre, keď ste boli ešte v pionierskom oddieli..
Malá dilema na začiatku cesty - náš pes. Nechať ho doma? Pozeral sa na mňa spôsobom - ľúbiš ma ešte? A ja ho ľúbim, ale aj tak som sa neodvážila zahlásiť, že zoberme ho so sebou.
Nakoniec to vyriešil švagrík, ktorý rezolútne vyhlásil, že ho berieme. Aspoň bude brechať. No, to teda brechal, a ako sa neskôr ukázalo, veľmi dôkladne.
Máme taký rodinný van - staré ľudové vozidlo, ktoré môj manžel láskavo tituluje „luxusný rodinný voz strednej triedy“. Je v najlepších rokoch - ale na rozdiel od tínedžerky, ktorá v sedemnástich kvitne, on chudáčik začína hrdzavieť. A do tohto voza sme naskladali - na poradí nezáleží, ale vošlo sa to: na sedadlá - štyri kusy dospelých, tri deti, a jeden pes. Do kufra vošiel stan (starý, kvalitný a ťažký), varič, hrniec obrovských rozmerov, kopa jedla a nejaké tie fľaše, lebo nie sme predsa nejaká zberba absinentov, nafukovací čln, veslá, kúpacie kolesá, deky a päť spacákov.

Neni návod!
Problém síce s policajtami nenastal, našťastie, ale vlastne by to až tak nevadilo, lebo sú kolegiálni a manžela ako svojho kunčafta majú radi. Horšie bolo s príjazdovou cestou, ktorá bola nad náš výfuk. Nejako to vydržal, až po návrate sa rozsypal. Počasíčko bolo super, voda ľadová, ale čistá, dreva dosť. Akurát stan sa nedal poskladať, bol to kvalitný totalitný výrobok s príšerne ťažkou konštrukciou. Akosi sme to zvládli, a bolo načase, lebo sa už stmievalo.
Švagrík sa podujal navariť guláš, ktorý mal vydržať tri dni. Bol skvelý, ale ostalo ho ešte trištvrte hrnca. Aby ho neporazilo, dali sme ho do vody. Prišla krásna noc s hviezdami a všetci sme zaľahli. Pred večerom sa neďaleko utáborila tlupa mladíkov, zabávali sa s gitarkou a celkom pekne to dotváralo atmosféru. Akurát som zaspávala, keď náš pes začal brechať. Nikdy by som neverila, že jedno psisko vydrží brechať celú noc, až do ranných lúčov slnka. Deťom to nevadilo, v podstate nikomu, len mne. Celú noc som sedela pri Dinovi a prosila ho, aby nebrechal. Ale on sa na mňa len pozrel, olízal mi nos, a so zašpúlenou papuľou z neho vyšlo - vŕŕ´...baf! Nemohol za to. Potom celý deň chrápal, aby mohol zase v noci brechať.

Druhý deň
Ráno bolo nádherne. Slniečko svietilo, no radosť žiť. Vyrazili sme sa kúpať. Nechápem, ako som bola úplne v pohode, keď pod nami bolo trinásť metrov vodnej masy. Akurát ma trochu zamrazilo, keď som plávala na druhú stranu. Nikto sa našťastie neutopil, aj Dina sme naučili plávať. Iba ja, nešika, som stúpila na kovový stanový kolík (v škole sme vyrábali drevený), a rozfaklila si nohu. Slniečko pražilo aj na náš guláš v hrnci. Nikto sa nepozastavil nad čiernou pokrievkou, až v momente, keď sme chceli ochutnávať, či je pravda, že guláš chutí na druhý deň najlepšie. A on nešťastník si dovolil skysnúť. Tak sme si dali chlieb s medom a s maslom, ktoré sa dalo piť. Dino mal radosť z toho guláša. Opäť som dúfala, že plný bachor mu umožní spať celú noc. Omyl, brechal ešte dôkladnejšie.
Ešte pred úplnou tmou som zistila, že stredné dieťa dostalo akýsi ochvat a zúrivo sa škriabalo po celom tele. Dedukciou sme prišli na to, že to muselo byť z toho medu. To už som mala fakt dosť. Na tretí deň došla poživeň, a tak sme museli ísť domov.
Ale, odhliadnuc od zopár maličkostí, bolo to fajn. Člnkovanie na priehrade bolo super. A deti sa tiež tešili. Náš pes po príchode domov spal celý zvyšok dňa. Alergia ustúpila. Nikto sa neutopil. Až po pol roku sa objavila v médiách správa, že na dne priehrady našli auto spolu so šoférom. Bŕ...