Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, fejtóny, moje šibnuté rozprávky, kritika, Súkromné, poviedočky
Stratilo sa nám dieťa. Peťko mal deväť rokov, a keďže bývame tridsať kilometrov od mesta, kam chodia deti do školy a my dospeláci do práce, raz sa stalo, bolo to prvý raz, že som ho nechala prespať u babky. V čase, keď mal byť Peťko už u mojej mamy, sme spokojne vyrážali na cestu domov. Volá mi mama, že Peťka niet.
Tú chuť vianočky a hrozienok si vedela v mysli sprítomniť kedykoľvek. Ešte dnes si pamätá vľúdnosť, ktorá na ňu sálala z teplej piecky v kuchyni. Vidí mamu, ako sa skláňa nad jej vyšívanou sukňou, a zašíva dierku, ktorú nepozorne prepálila na zábave. Babičku v tomto obraze nemá, lebo práve bola v maštaľke. Otec. Kde bol vtedy ten? Už si spomína. Šiel do lesa vyťať jedličku.
Hovorí sa, že chlapci sú od prírody šantiví, nezbední, neposlušní a ktovie čo ešte. Moje stredné chlapčisko, ktorému Boh nadelil veru dosť talentov - aj takých nepotrebných, je toho dôkazom. V podstate mal šťastie, že sa narodil na Všetkých svätých, ktorí ho už párkrát zachránili - keď nie pred smrťou, tak aspoň pred krutým úrazom. Pri krste som mu dala meno Peter, aby som tú nebeskú ochranu ešte trochu poistila.
Ratolesti sú predmetom rozhovorov asi všetkých rodičov. Úspechy, nadanie, pokroky, všetko sa pretriasa. Ale dá sa tomu čudovať? Dieťa je stelesnením snov, často aj takých, čo sa nám v živote nesplnili. Logické, že sa nimi potom chválime. Lenže, tu treba utrafiť správnu mieru objektivity. Pretože pre matku či otca je práve to jeho dieťa najkrajšie, najmúdrejšie, najbystrejšie… No prosto super. Istá mamička núti svoje dieťa čítať písmená. Dieťa má tri roky. Nechce sa mu. Ale mamička sa nevzdáva. Píše písmenká na lístočky, lepí ich po dome, a núka syna, aby sa učil. Ale malému sa viac páčia farebné kocky a rozprávky v telke. Na druhej strane - ledva trojročné dieťa, ktoré sa hrá s pexesom, alebo pozerá v telke vedomostné súťaže. A zrazu - bum. Vie čítať. V tomto prípade ide jednoznačne o inteligenciu. Veď trojročné deti sa akurát naučili rozprávať. Je to bežné, že by poznali abecedu a začali násobiť čísla?
(Vzala som si ksrdcu radu babičky Lívie. Dik.) Ošarpaný dvorček. Povetrím poletujú drobné vločky. Konkurujú kúskom nezhoreného papiera, ktoré nezbedník vietor prifukuje z blízkej divokej skládky. Na zemi sa povaľujú plastové fľašky, vykývaný plôtik sa ohýba pod ťarchou vypratej bielizne. V družnej zhode tu v zmrzutej vystretej polohe ustrnuli dedkove teplé spodky spolu s babkinými kostolnými sukňami.
Viete, kedy môže žena vytiahnuť ruky z umývadla plného riadu, prestať žehliť, prať a upratovať? Keď privezú uhlie...
Zaprášené dvere na chalúpke sa vŕzgavo otvárajú. Na dvorček, zaprataný rôznymi zbytočnosťami sa vyterigá babka, obťažkaná z jednej strany smetným košom a z druhej taškou s plastovými fľašami. Špinavý pes neurčitej rasy sa s nadšením vrhá na ňu, zahrýza sa jej do vyčaptanej galoše. S mladistvým elánom mu babka uštedruje kopanec a pokojne sa kláti ku smetníku.
Nie je to tak dávno. Veru, už pár hektolitrov špinavej vody Dunajom pretieklo. Len toť pre pár mesiacmi, ešte keď nezdražel chlieb a elektrina, a keď ešte platilo, že si šporíme na dôchodok, sa jedna kráska vydala za jedného chlapíka, ktorého meno mi, veru – a to som vcelku dosť slušný televízny maniak – nič nehovoril. Vizáž tuctová, meno o ničom. Vraj akýsi kúsok mäsa, bôčik, či rebierko. Ale vzal si jednu vždy upravenú kočku z telky, a v ten moment sa jeho meno stalo známym po celom Slovensku.
Náš oddiel pionierov dostal za úlohu vytvoriť timurovské hliadky. Vedel som, kto bol Timur a jeho družina a v duchu som chodil po jeho boku pod rúškom tmy na podstienku ku chudobným ruským ženičkám, aby som tam spolu s ním - mojím idolom - položil na okno kúsok chleba. Dokonca som ho obdivoval, ako on, taký malý - mal asi dvanásť rokov - dokázal rúbať drevo celkom sám. Ja by som to nedokázal. Raz som sa o to pokúšal, ale skončilo to našťastie len pár stehmi. O prst som neprišiel, ale pár mesiacov som sa nemohol poriadne poškriabať na chrbte. Jediným úspechom bolo, že otravná babka bývajúca naproti mojim starým rodičom sa prestala pozerať ponad plot do záhrady a vypytovať sa, že čo tu tak sám porábam. Keď totiž zazrela môj krvavý prst a sekeru v ruke, zľakla sa a dokonca na týždeň prestala vychádzať z domu.
Keď dopísal poslednú čiarku na stenu, zlomila sa mu krieda. Namrzene ju šmaril do kúta a zaryl nos do vankúša. Plechové okienko sa so škripotom otvorilo a ruka v bielej rukavici posunula polievku dovnútra. Nechutné kolieska mastnoty plávali po povrchu. Kto by takú žbrndu jedol! Cez zamrežované okienko presvitali slnečné lúče. Posledný deň.
Mali sme leto. Ako všetci v našej zemepisnej šírke. Čo s tým? K moru nebolo za čo, a v Tatrách to už poznám skrz naskrz. Len v medvedej diere som ešte nebola...
Veď viete čo. Hovorí sa to zrejme preto, lebo človek, čo má brucho plné, by rád išiel spať, alebo aspoň si ľahol, keďže poobede je dobré zaviazať si trochu sadielka. A preto sýty nepočúva, čo mu chce hladný povedať, lebo je zaujatý spokojným trávením pokladov, ktoré si nahromadil v bruchu. Motto: „Keď som hladný, som bezvládny. A keď sa najem, ako keby som skapal.“
Vždy som túžila mať doma nejaké zvery. Ale v paneláku sa to nedalo. Teraz sa to dá. Prvá mačka, ktorú sme dostali, bola nádherne sivá so zelenými očami. Nosila nám pred dvere myšky a bola strašne zlatá. Prešlo ju auto. Prišli sme z práce, a ona ležala na tráve pred domom.
Žili si v zhode zvieratká: také, čo mali štyri nohy, aj šesť, aj osem, srsť i perie. V ekosystéme chýbal len brutálny predátor, preto každý čakal na skon prirodzene a značne zdĺhavo. S postupom času začali obyvatelia lesa pociťovať preexponovanosť húštin, dier v koreňoch stromov, brlohov a hniezdočiek. „Kým sa čaká za starou žabou, až zdochne, zbytočne sa my, krásne a užitočné zvieratká, musíme tlačiť v tesnej nore,“ kýval vypĺznutými ušiskami nespokojný zajo Viliam „Ja by som starú žabu vyhodil na smetisko, nech zdochne aj sama...
Kým som bývala meste, neprekážali mi. Boli to väčšinou chúdence, zablúdené v panelákových bludiskách, drobné - prevažne kosce, ktorým som ako dieťa zvykla redukovať počet nôh. Tieto pavúky, ktoré mám v dome, sú zvláštne. Keby boli ešte o chlp väčšie, možno by museli vedci prepísať prírodopisné údaje o výskyte hmyzu v našich zemepisných šírkach...
Dedina je pľac, kde sú domčeky rozhádzané bez akéhokoľvek geometrického usporiadania, kde tečie väčšinou stredkom potok a kde sa všetci poznajú, vidia si do kastrólov, vstupujú do domov bez zaklopania, a majú sa radi. Môj pohľad na dedinu je možno špecifický - ale objektívno-subjektívne realistický.
Na ufúľanom okne povieva zažltnutá záclona. V malinkej kuchynke buble na hrnci niečo voňavé. Stará babka v ošúchanom kaftane sa sem-tam pozviecha z ošarpaného kresla a sporadicky premieša hliníkovou lyžicou guláš v hrnci.
Miro, vodič čiernej sanitky: „Taký obyčajný pracovný deň. Sedím na telefóne, špáram sa čiernym klincom v uchu a popri počítaní fialových karafiátov a vyberaní stebielok slamy zo smútočných vencov čítam Posledné zbohom. Ešte pár výjazdov a mám padla. Zvoní mobil.
Kde bolo, tam po privatizácii nebude...V jednej málo zviditeľnenej obci s vysokou mierou nezamestnanosti v tesnej blízkosti nedostavanej atómovej elektrárne žila jedna sociálne odkázaná rodina.
„Až komunálne voľby odhalili nedostatky v zákone - starosta môže byť aj človek so základným vzdelaním...“ (správa z médií) V jednej podhorskej dedinke, nazvime ju pracovne Borovicovce, na úpätí malebného kopca, bývali ľudkovia - jedovatí, iní závistliví, hlúpi i múdri - a tých bolo pomenej, ako to už býva... Po celé roky bol v tejto dedinke starosta, nazvime ho pracovne Autobus, stále ten istý.
