deduško

Keď sa sám kúpal, lebo odmieta pomoc sestričiek, spadol a zlomil si kostrč. Ale dostal sa z toho.
Má 98 rokov. Možno sa dožije aj stovky, kto vie. Celé svoje dni trávi v domove pre kňazov, kde je najstarším obyvateľom. Môj skromný názor je takýto: Ak by nemal svoj koníček, svoju celoživotnú lásku archeológiu, nedožil by sa takého pekného veku. Keď mi prvýkrát začal rozprávať o črepoch, ktoré našiel v poli, bolo mi do smiechu. Totiž, robila som mu niekoľko kníh. Keďže je strašne starý, a už poriadne nevidí, ale zanietene ťuká do písacieho stroja, nikto to po ňom neprečíta. Spočiatku, pred piatimi rokmi, sa to ešte dalo. Bolo to zábavné: Z celej vety som rozlúštila dve slová, a domýšľala si význam. Ale potom som vymyslela zlepšovák: Budem to nahrávať, a potom to prepíšem. A aby sa mu nedajbože niečo nestalo - veď si predstavte takého starčeka šmantlavého v meste, ako uteká cez cestu - chodila som za ním. Bolo to otravné. Sedieť celé dve hodiny a počúvať dedka, ako za zacyklí, začne o vojne a skončí pri svojej teórii, prečo sa Myslava volá tak, ako sa volá. A rozpráva jednu príhodu tri-štyrikrát. Ale najhoršie bolo to potom dávať dokopy. Máte osem kaziet, po 60 minút, a tam sa tá istá príhoda opakuje aj desať ráz. Nuž, skoro som zaspávala. Postupne som vedela naspamäť všetky jeho príhody. No čo čert nechcel, keď chcel vytlačiť ďalší zo svojich zborníkov, texty pozmenil, a ešte si aj presne pamätal, ako čo povedal. Ukázal mi s prstom: A toto máte kde? (priznám sa, že som sa zahrávala s myšlienkou skopírovať minulé texty, ale potom som tento nápad zavrhla). Keď som mu doniesla moju krvavú robotu pekne vytlačenú na papieroch, aby to zautorizoval, o týždeň ma prekvapil nastrihanými papierikmi. Potom sme dve hodiny spolu skladali puzzle. Všetky kapitoly rozstrihal, a potom to chcel inak poskladať. Neviem, či ma len neskúšal, keď začal rozprávať niečo, čo som už počula aspoň tridsaťkrát s tajuplným výrazom v tvári. Stále si myslím, že čakal, že poviem, ale to ste už hovorili! Aj som to skúšala, ale akokeby som na stenu hádzala hrach. Malo to aj svoje dobré stránky - naučila som sa trpezlivosti.
Aký bol zlatý, keď som ho hocikedy svojím príchodom zobudila a on vyskočil z postele a povedal: Počkajte, dám si zuby. A ten čudesný puch v izbe! Neúnavne volal k nám do vydavateľstva, aby ma nikto neotravoval, lebo ja teraz potrebujem pokoj, lebo robím jeho zborník.
Na hlave, či bola zima, či leto, mal stále starý kňazský klobúk. Kožušinovú vestu, aj keď bolo tridsať stupňov. Na nohaviciach mal niekedy rozopnutý rázporok, ale zdržala som sa poznámok. Okuliare večne zapackané. Raz som sa už nemohla na to dívať a umyla som mu ich. Prekvapený protestoval: Kam ich beriete? A potom: Á, to je už lepšie. Musela som premáhať smiech, keď z kopy papierov, čo naklepkal, kým som sa neobjavila, vytiahol niektorý, zvyčajne hore nohami, a spustil o svojich nálezoch z doby veľkomoravskej. Rozmýšľala som, prečo tak skalopevne chcel vydávať svoje zborníky. Prečo ho tá netušená sila hnala každé ráno z postele, keď si sadal na stoličku a klepkal celý deň na stroji papiere, ktoré sa nedali rozlúštiť. Neúnavný duch. Raz na omši odpadol, a odviezli ho do nemocnice. Pobúrene mi potom rozprával: Nedali mi tam jesť! Dali mi do žily injekcie, ale ja som sa nedal. Vytrhol som si ich a utiekol som.
Ešte stále počujem jeho hlas: Á, Nataša zlatá prišla! A asi tuším, prečo chcel tie svoje zborníky. Chcel po sebe na tomto svete niečo zanechať.