Po tvári jej steká pot pomedzi strapčeky vrások. Ruky sa jej mihajú a rýchlosťou priemerného kuchára v pizzerii krája cibuľu a scvrknutý peržlen na kolieska. Čosi si zo zvyku hundre, no výsledok jej snaženia ju napĺňa spokojnosťou. Spoza panela počuť búchanie - to suseda sa ohláša ako vždy, keď sa jej popred nos ťahá lákavá vôňa. Keď sa minule Uličnej z prízemia pripálili šišky, smrad vydržal okupovať tienisté panelákové chodby skoro týždeň. Starká sa spokojne pozrie na hodinky. Ešte je času dosť, dá si šlofíka. Starký sa vybral na každodennú prehliadku trafík po meste, vráti sa čo nevidieť. Hodiny namáhavo tlačia veľkú ručičku k malej - je dvanásť. Guláš je dávno hotový, babka z neho aj stihla odjesť zo tri taniere. Dedka nevidieť. Ospanlivé viečka sa zatvárajú a o chvíľu počuť tichý chrapot. Rozlieha sa po kuchynke ako neutíchajúci bzukot zubnej vŕtačky. Ospanlivá mucha prestáva lietať a usádza sa na uhrovitom nose v blízkosti popraskaných okuliarov. Starká sa pohniezdi a zdesene pozrie na prastaré kukučky. Pol tretej preč... Dedko ešte neprišiel.Zrazu ťahavo zakvíli siréna a popred panelák sa pomaly šinie policajné auto. Ako na povel sa pootvárajú všetky okná. Stará Uličná sa skoro tučným brušiskom prekotí cez obločnicu, čo sa tak úporne snaží dovidieť za nepriestrelné sklo. „To asi doviezli toho grázla zo siedmeho,“ húta nahlas nazamestnaný Jumbo, ktorý ustrnul pri poštových schránkach. „Nie,“ oponuje nevydatá Hubatá vyberajúc reklamné letáky a upomienky ikasa. „To určite doviezli opitého Gombíka z tretieho. Minule robil v meste výtržnosti, ja som ho videla...“ Dvere na felde sa otvoria a vychádza deduško. Starká v kuchynskom okne sa preľaknuto stiahne do úzadia. V sprievode mužov zákona sa dedko vpotáca do vchodu. Nevydatá Hubatá už nevládze tajiť zvedavosť a nervózne trhá upomienku z elektrární. Pritom vypliešťa oči na dedka, ktorého policajti šetrne podopierajú z oboch strán. Milión otáznikov sa zhmotňuje do jediného nechápavého pohľadu. Nezainteresovaný (Hubatá je profesorkou vo výslužbe) by si pomyslel, že tu ide o zriedkavú duševnú poruchu. Nezvyklý vzhľad vyslúžilej obyvateľky paneláka doplnený vyťahanými teplákmi stiahnutými v páse starým špagátom vylepšuje natáčková frizúra.„Prešli ste predným kolesom cez trávnik,“ zaškrieka hneď zahorúca. Policajti jej venujú pozornosť porovnateľnú so zapučeným švábom na kachličke vo verejných záchodoch. Uberajú sa ďalej k výťahu. Cestou na siedme poschodie nepadne ani slovo. Unavený deduško ledva stojí na nohách. Spoza rádiovky mu visia na ucho spotené pramienky vlasov a v ruke zviera čerajší večerník. Netreba zvoniť - dvere sú dokorán. Babka ustráchane hľadí na predstaviteľov štátnej bezpečnosti. „Pani, doviezli sme vám ho. Stratil sa na hlavnej a nevedel, kde býva,“ zrazí nezúčastnene dovedna opätky erárnych topánok poručík.Dedko namosúrene prejde cez prah a buchnutím dvier preruší babkine oslavné a ďakovné tirády. Biela felícia odfrčí za ďalšími dobrodružstvami. „Ako je možné, že si zablúdil, veď tu bývaš už dobrých päťdesiat rokov,“nechápe babka a začína vážne uvažovať na tému senilita v pokročilom veku. Dedko hľadí nespokojne do hrnca. Neostalo v ňom ani škrečkovi pod jeden zub. „Ále,“ zatiahne akoby mimochodom, „nejako ma rozboleli nohy, nemal som na autobus a pešo sa mi domov ísť nechcelo.“
