Ako človek...

Päť rokov v cele z neho urobilo čudáka. Nebol schopný rozmýšľať dopredu, zameral sa len na jeden bod - ako ho konečne pustia medzi normálnych ľudí. Žiadne vystrihané hlavy, tetovania a vyhrážky. Už si ani nevedel spomenúť, prečo tú starú babičku prepadol. Všetko bolo zahmlené žiadostivosťou. Pričuchnúť si ku fľaške čuča a v intimite mestského parku nikým nepozorovaný ho celé stiahnuť na jeden záťah...
Rodina ho dávno odvrhla. Nemal už ani nárok prísť spať domov do čistej postele. Podpora v nezamestnanosti mu vystačila na päť-šesť dní. A potom mu ostával len zvierací pud, ktorý ho nútil vyhrabať peniaze aj spod zeme. Alebo hoci aj starej babičke z ošúchanej peňaženky.
Veľa tam toho nemala. Ako tak do nej štuchol, nešťastne spadla a zlomila si nohu.
Sudca k nemu veru zhovievavý nebol. Keďže aj vlastná rodina zaujala odmietavý postoj a vyjadrila sa asi v takomto zmysle, že ide o nebezpečného asociála, závislého na alkohole, šupli ho do basy.
S akousi zvláštnou nostalgiou odovzdal pri vchode pásikovanú uniformu. Odrazu ho prepadol pocit zúfalstva - kam sa vráti, a ako bude žiť, keď sa nemá kam podieť? Len čisté bezoblačné nebo a príjemné teplo slnečných lúčov mu vháňalo do srdca pokoj. Zriadenec mu zakýval na rozlúčku a vrátil sa k svojmu časopisu. Určite si myslí, že ma tu opäť uvidí, pomyslel si znechutene. Ani náhodou, zamával šedivej budove. Zaprášené bagandže odkrajovali z betónu cestičky smerujúcej k mestu.
Babky s ošúchanými igelitkami, tetušky s kočiarmi a vrieskajúcimi detvákmi, náhliaci sa manažéri s koženými kufríkmi a uponáhľaní ľudia sa nerušene uberali za svojimi starosťami. Okolo pohostinstva sa tlačilo zopár ošmudlaných indivíduí, popíjali svoj súkromný denný pollitrík a nastavovali tvár poludňajšiemu ostrému slnku. Vo vrecku mu zaštrngali posledné desaťkorunáčky. Päť rokov nemal v ústach alkohol, dlhých päť rokov nezacítil vôňu ovocného vína. Zastavil sa a chvíľku žiadostivo pozeral na popíjajúcich. Zrazu sa v ňom čosi zlomilo. Siahol do vrecka a poprosil si jedno pivo...
Hmlisté ráno pomaly ustupovalo jasnému slnku. Kvapky rosy na skromných zaprášených margarétkach postupne vysychali. Na smetisku za mestom sa prelínali haldy ošarpaných škatúľ, nevratné fľašky a stavebný odpad.
Hŕstka chlapcov obďaleč hrala futbal. Kopy konzerv im vytvárali prirodzenú bariéru, aspoň im lopta nespadla do špinavého speneného potoka. Výskajúcim deťom skôr prišlo vhod zastrčené miesto na hru. Rodičia im neustále zakazovali sa tam hrávať, vraj je to nielen smetisko, kam ľudia nosia svoje odpadky, ale aj neslávne známe miesto prechodného pobytu niektorých podozrivých žobrákov a otrhancov. Niekedy tam naozaj bolo vidno stopy ich nočnej prítomnosti: obhorené polená, rozostlaná škatuľa, kôpky vratných fliaš, ba aj svojpomocne vyrobené vozíky z detských kočiarikov.
V ten deň tam bolo ticho, nikde nikoho. Len v kúte pri kope tehál sa krčila akási hŕba handier. Malý futbalista nešikovne kopol do autu. Lopta odskočila od tehly a ostala ležať priamo pri vypĺznutom kožuchu. Bosá noha trčiaca spod starého pršiplášťa chlapcov vydesila na smrť. O to viac, že sa vôbec nepohla...
V nemocnici sa na chvíľku prebral, namrzene sa oboril na sestričku, že mu ukradla topánky, doklady ba aj malú hotovosť a v tichom delíriu opustil nemocničnú izbu.
Poznali sme ho všetci, minimálne polovica z nás ho prekročila na chodníku, naďaleko obišla, alebo mu hodila pár drobných do širáka...