Ako ďalej?

Dcéra odišla na Čechy za prácou. Veď tu si nemohla nájsť nič. Chvíľu som sa tešila, že bude posielať nejaký ten groš, veď sa jej treba aj vydať ...“
Poznám jej dcéru. Dobré dievča. Pekné, skromné, milé. Teta Marta ju mala ako slobodná, bolo jej ťažko sa pretĺkať životom s malým dieťaťom. Jej druh ju veľmi ťažko ranil - keď zistila, že je tehotná, opustil ju a začal žiť s inou. Potom sa zoznámila s Jurajom. Spočiatku bol milý, neprekážalo mu ani cudzie dieťa. Neskôr, keď sa narodil Janík, Jurko a Katka, zmenil sa, začal byť agresívny a večne opitý. Vlastná mať sa s ním rozišla veľmi zle. Teraz, keď odišla dcéra za robotou, odbudla tete Marte starosť o ďalšie hladné ústa.
„Predstavte si,“ utiera si slzy z líc, „videl ju tam môj známy, začala sa ulievať z práce, fláka sa po baroch a vraj berie drogy...“ Tu už nemôže rozprávať, len ticho plače. „Nemá sa komu vyžalovať, žiadna blízka duša ma nevypočuje a ten je večne opitý.. Keby som aspoň mala za čo ísť ju hľadať... “
Poznám ich rodinku. Deti sú slušné, tiché, zakríknuté. Malú Katku lákam na puding a piškóty. Hovorí mi: „Teta, aj teba ujo bije?“ A inokedy zas: „Teta, chcela by som, aby tatinko umrel...“
Nevedela som, že sú na svete problémy takéhoto charakteru, aspoň nie tu, na našom malom Slovensku. Že sa malé dieťa už ani nepozastavuje nad tým, že tatko mláti mamku, že nemajú pred termínom vyplácania sociálnych dávok čo jesť. Obdivujem tieto malé bytosti, že si dokážu uchovať trochu radosti vo svojich čistých očiach. Neviem, čo povedať tejto dobrej žene, ktorá stratila nádej na lepší život.
Posledné, piate dieťa sa narodilo úplnou náhodou. Zveruje sa mi, že už žiadne mať nemôže, lebo sa radšej poistila. Nemá peniaze, muž pije, dcéra sa jej dala na zlé chodníčky...
Hovorím jej, že sa musí snažiť žiť ďalej pre svoje deti. Odporuje mi, že to už nevydrží, že je toho na ňu priveľa.
Ťažko si dokážem predstaviť, ako by som to zvládla ja. Už rozumiem samovrahom, prečo dobrovoľne odchádzajú zo života. Nemôžem sa však pozerať na takéto trápenie. Utekám za starú, drevenú šopu a od zlosti a zúfalstva vypúšťam hrádzu smútku.

Tento ľudský osud je skutočný, zmenené sú len mená