Ako mestská baba na dedinu bývať prišla

Keďže svokra mala zvyšný dom a švagor ma nemal v láske, lebo my sme bývali v byte, a on v podnájme, vypratali sme sa z toho predmetu sporu na dedinu. Netušila som, čo ma tam čaká a neminie. Ale už som mala plné zuby jeho nenávisti. Ukázalo sa však, že to vôbec nepomohlo. Ale o tom až niekedy inokedy... V tom dome nechcel nikto bývať (hoci o predaj by sa záujemcovia našli...), lebo ho svokor postavil tridsať kilákov od mesta - teda dosť veľká obchádzka. Je síce pravda, že tu nie sú žiadni Rómovia, a že domček je malý, ale v podstate stačí potrebám 5-člennej rodiny, a že sa týmto vyriešila bytová otázka môjho „obľúbeného“ švagríka (za čo sa mi však vďačnosti nedostalo), no moja mama ma vopred varovala: Dedina je iná ako mesto. Veď to uvidíš...
Priznám sa, že prvý raz, keď sme tam prišli, som sa od hrôzy rozplakala. Trinásť rokov tam nikto nebol, všade boli pavučiny, v izbičkách naukladaný stavebný materiál. Nebol tam zavedený plyn, a ja som musela dve zimy kúriť ako bosorka kotlom na pevné palivo. Raz mi to nechcelo horieť, muž bol v práci, hore v detskej sa deti triasli od zimy, tak som tam cvrkla benzínu... Odnieslo si to len obočie. Výhodou bolo, že sme mali v noci v miestnostiach teplotu tak okolo 13 stupňov, čo je vskutku zdravé. Od tejto zimy chodím k lekárke len na povinné očkovanie.
Keď sme tam prišli bývať, bolo práve leto. Ja, mestský tvor, som bola zvyknutá vyjsť si von na prechádzku - dvakrát, ráno a poobede, s kočiarikom. Tu sa dalo vyjsť iba do parku - čo bol dosť obmedzený kúsok trávy s troma stromami a dvomi obitými lavičkami, alebo do lesa konverzovať s veveričkami. Samozrejme, ráno som si nahodila jedny šaty, poobede druhé.
Až po mesiaci som sa dozvedela, aká sme boli senzácia pre susedov. Prezradila mi to jediná suseda, ktorá sa odvážila so mnou dať do reči. Bývala vtedy so svokrou v dome, do ktorého som sa odhodlala vstúpiť na tretí deň, keď sme sa prisťahovali - totiž pri tom dome je obchodík, ktorý sa zatvára o piatej. Inak, vtedy bol ešte jeden na hornom konci, ten zatvárali tiež o piatej. A môj muž chcel o štvrť na šesť pivo. Stojím si predo dvermi, zvoním, ako najatá, a nič. Po chvíli som sa odvážila vojsť. Kuchyňa - taká typická dedinská, s gaučom na perá, parou vo vzduchu, pachmi od obeda a kopou ľudí. Podľa môjho neskoršieho odhadu tam sedelo, stálo i čupelo asi dvadsať ľudí - deti, dospeláci, a všetci na mňa zízali. Kultúrny šok. Slušne som sa pozdravila, a poprosila, či by mi nemohli otvoriť obchod. Suseda mi prezradila po mesiaci, že keď som odišla, asi hodinu ma pretriasali, že som mala deravé rifle, a že som sa „nedohvarala“, a že som vôbec najaká čudná. A keď som šla na prechádzku, a mala druhé šaty, opäť mali námet na rozhovor, či som „še s čimška oľala“. Po pár mesiacoch som prišla na to, že môžem vyjsť vonku aj v natáčkach a roztrhanom tričku, tak budem menej budiť pozornosť ako v saku a lodičkách. Keď som raz prišla po deti do škôlky, ktorá je hneď oproti nášmu domu, nahodená podľa mňa úplne normálnym mestským štýlom, učiteľka sa ma úprimne spýtala: Idete do mesta?
Môj muž mal o dedine značne idylickú predstavu. „Uvidíš, bude to super, budeme chovať sliepky, prasa, budeme mať ovocný sad, záhradku...“ Sme tam už pomaly desiaty rok, ale z „hadziny“ máme akurát psa, mačku, dva škrečky a papagája. A zo sadu dve slivky. Záhradka? Vysadila som poctivo prvú jar kadejaké zeliny, ale vyšiel mi len pýr a bodliaky - a to také šťavnaté, že som sa ich nezbavila ani po pravidelnom plení. Na ďalší rok sme sa rozhodli zasadiť zemiaky - ale aj matematickému analfabetovi bolo po prvej sezóne jasné, že za tie prachy, čo dáme za oranie, za sadenie, postrek proti pásikavým chrobáčikom, opäť oranie a vyoranie - si môžeme kúpiť ukážkové krumple výstavného razenia. Keď som pozerala, celá zablatená, na tri mechy drobných bahnom oblepených zemiačikov (v podstate boli úplne rovnaké ako tie, ktoré sme na jar zasadili), bolo mi do plaču. Nie kvôli sebe, ale kvôli mojim pomocníkom, ktorí boli rovnako uťahaní ako ja. Totiž taká zvláštna hmota, akú mám na záhrade, sa nikde asi nevyskytuje - ešte si pamätám z vlastivedy delenie pôd, ale tento typ mi pripadá ako zvláštna zmes ílu a akejsi dávnovekej plastelíny.
Aby som však mojej dedinke nekrivdila, je tam nádherne. Okolo lesy, v zime kopa snehu, v lete samé kvety. A ten vzduch...
Ďalší zábavný problém je jedna všetečná suseda, staršieho vydania a neskutočne ostrého zraku i sluchu. V neodmysliteľnom habite - taká handra neidentifikovateľnej farby a strihu s dvomi vreckami - dodnes stojí pri ceste, či je leto, či je zima a sleduje, kde sa lístok pohne. Nie, televízor doma má. Ale čo je skreslené vyumelkované umenie proti šťavnatej realite! Výhodou však je, že všetko vie. Také zlaté dedinské FBI. Keď sa raz príliš sústredene zadívala na môjho muža, keď prišiel večer domov, odplatil jej to milým pohľadom typu: No čo, máte nejaký problém? Odvtedy problém nemá.
Keď sme sa sťahovali, bolo mi ľúto za káblovkou - v dedinke totiž ťažko chytíte aj takú obyčajnú Stv. Pár rokov sme mali anténu na komíne, ale bolo to nevyhovujúce. Stačil jemnejší vetrík, a už bolo po obraze. Človek privykne aj na šibenicu, a tak sme sa dali do čítania kníh. A to ticho, ktoré sa rozľahne po ôsmej hodine, je neskutočné. Nechýba mi už ani hrmotanie výťahu, ktorý bolo v našom pôvodnom bytíku počuť aj do polnoci.
Srandisticky na mňa pôsobia hlášky babičiek s motykami na pleci, keď si sedím za pekných večerov na lavičke pred domom. „Ta co, už porobeno?“ znie namiesto pozdravu. A ja kývem, že hej. Čo komu do mojej haldy riadu či nepožehlenej bielizne... A vôbec, pozdravy. Poctivo som sa každému zdravila od počiatku nášho prisťahovania, že Dobrý deň. Niekto odpovedal, niekto nie. Hoci sa radím medzi kresťanov, pobúrilo ma, ak staré babky na moje - Dobrý deň, odpovedali - Až na veky. Niektoré sa tvárili, že sú hluché. Uverila som im a odvtedy to tak beriem. Nuž tak.