Ako som bola chuderou…

Keď som mala osemnásť, zoznámila som sa so svojím mužom. A ten mi hneď po troch (!) dňoch známosti povedal, že si ma chce vziať. Rehotala som sa ako blázon, pamätám si to ako dnes – stáli sme v parku na Hlavnej ulici a on to myslel vážne. Ja nie – vzali ma akurát na výšku, život pred sebou… Vzali sme sa. Samozrejme, hneď som mala prvé dieťa, hneď druhé, a hneď tretie. Pre istotu som každému hovorila, že mám dvadsaťpäť rokov. Mala som 23.
Aj keď som si uvedomovala, že nie som schopná byť matkou, bola som ňou, a to veľmi rýchlo a nepripravená. Až sa čudujem, že sa môj muž nebál nechať ma doma samu s dieťaťom. Keď sme prišli z pôrodnice, pozerala som na malého Jožina ako na zjavenie z Marsu. Priznám sa, že mi určitú dobu pomaly dochádzalo, že je to MOJE dieťa. Dívala som na neho, ako spinká v postieľke a spievala mu pesničky od Beatles. Keď som ho prvý raz rozbalila – pozerala som, že čo som to vlastne z nemocnice doniesla v tom batôžku – zhrozene som zaúpela pri pohľade do obsahu plienky. „A čo teraz?“ Môj muž, keďže mal výhodu, lebo mali doma malú sestru, sa odborne zhostil umývania zadočka. Po deviatich mesiacoch som si uvedomila, že už to hravo zvládnem. Preto mi Boh nadelil opäť. A o dva roky znovu. Bolo to obdobie, kedy by som zaspala aj postojačky. Doktorka, kam som chodila poctivo do poradne, raz skonštatovala, že nabudúce prídu už len nohavice… Ako som tak raz šla po chodníku, nevyspatá, s kruhmi pod očami, tlačila som kočík, vedľa mňa Petrík, z druhej strany Jožko, v kočíku Samko, oproti šla skupinka Rómov. Ako to už oni zvyknú, nekonvenčne nahodení a žoviálne sa správajúci, akoby im patril celý svet. Medzi nimi bola jedna žena. Keď ma míňali, stíchli. O dve sekundy som začula, ako tá žena povedala: „Chudera…“ Jasné, že na moju adresu. Nuž, takej kritiky sa mi dostalo. A to ešte všade píšu, ako žena na materskej rozkvitne…