Drobná chalúpka otvára ospalé očká rannému slnku. Kedysi dávno biele záclonky dnes ohurujú dômyselnými dierami po okrajoch. Z diaľky to vyzerá ako chýrna florentská čipka. Zhrbená babička vychádza von. Moderný outfit sťa zo salónu krásy si zastrčí pod háčkovanú čapicu. Šuchtavo sa presúva ku bráničke. Vyzerá dennú poštu, aby v deravej schránke nezvlhla. Cestou odkopne papiere, čo sa nevošli do kontajnera a veselo poletujú navôkol. Havino, taká pestrá pouličná zmes, nadšene vrtí chvostom. Rituál pozná. Za chvíľku príde aj na neho. Nemýli sa. Babička, len čo vošla dnu, sa vracia. V rukách prihoretý koláč odvčera. Dedko ho nezjedol. Nepomohlo ani, že sa vybili poistky, veď potme je aj prihorený koláč na nerozoznanie od správne upečeného. Havino však nie je prieberčivý. Babka ho hladí po zlepenej srsti. Á, poštárka. Tlstá Maňa z vyšného konca ospanlivo preberá nohami. Erárna vetrovka sa jej vydúva na pneumatikách vyše pása, červený nosisko prívetivo trčí spod brmbolcovej čiapky. Za sebou vlečie tašku na kolieskach. Obezitu zdarne maskuje štrbavým úsmevom. Vykladá noviny a pár pohľadníc. Pomedzi to vyzvedá, čo budú variť, kto vyhral v austrálskej baseballovej lige, a prečo spí Bush na kvietkovanej perine. Babka kýve šedivou hlavou. Poštu ledabolo strčí do vrecka na zástere a nevšímajúc si poštárkine ódy na parlament „beží“ robiť dedkovi raňajky.
Zručne oškriabe pleseň z posledného krajca chleba a zalieva kávu. „Starý, raňajky!“ Dedka nevidno. Len funivý zvuk vychádza spod obrovskej periny v kúte. Konečne sa vynorí strapatá štica spolu s jej majiteľom. Dedko sa neobťažuje obliekaním – v posledných rokoch spáva v montérkach. Je to rýchlejšie a ušetrený čas môže investovať do sledovania Serpentíny a Dona Asparágusa. Ešteže im dali vnúčence starý satelit. Dedko si schuti uhrýza z chleba, a zapíja ho vlažnou žbrndou pripomínajúcou vývar z ponožiek. Silvestrovská ponuka v telke spôsobí, že zabúda po chvíli jesť a omrvinky mu padajú za golier. Po pol hodine mu babka berie z ruky nedojedený krajec a nenápadne ho zručným hodom na kôš šupne do okyckaného vedra pod stolom. Dedko potrasie hlavou. Babka sa oddáva svojej tichej polhodinke nad špinavým riadom, kde odborne medituje na tému, ktoré šťavnaté kúsky si nechať na večer, a ktoré umyť hneď. Potom uprace v chladničke, zasunie pod potrhaný kuchynský diván ohryzok z jablka, opráši dedkovi muchy z pleca a prisadne si k nemu.
„Ty, stará,“ ozve sa dedko po chvíľke. „A videla si dnešné noviny?“
Babka pustí rozum na plné obrátky. Kde ich len videla... Spomína si na tlstú Maňu, i na smrad na dvorčeku, i psovi už dala, ale noviny... Á! Už si spomína. Uprie na dedka svoje večne prižmúrené očká a víťazoslávne vraví: „Videla, starý, videla.“ Zúrivý spev Drišľaku jej mieša myšlienky, ale nie, už to predsa má!
„A čo v nich bolo, stará?“ Nedá pokoj dedko. Babka poslednýkrát zaloví v pamäti, odtrhne pohľad od záberov na ohňostroj pred parlamentom a vysvetlí: „Oškvarky, starký...“
