„Fľaša je moja jediná útecha,“ smoklí do potrhaného svetra starý Lojzo. Všetci vedia, že to nie je pravda. Veď má predsa ešte cigarety. Načo ho teda ľutovať. V kútiku pri izbovej rastline pozostávajúcej z ošklbanej stonky si dôverne šuškajú dvaja somráci. Počuť len útržky: ... ešte som nestihol vytriezvieť, a už je tu zase piatok!
Gusto rozpráva komusi v pohári, ako včera natrieskal svoju ženu. Musel jej ukázať, kto je tu pánom. Veď doma nebolo ani kvapky alkoholu, a ona si, milostivá, kupuje nábytok. Vraj už nemala čím miešať polievku. Tú varechu jej nedaruje!
Chlap vo fialovom tričku sa rozkrikuje na celú krčmu: „Keď som smädný, to nevidí nikto. Ale keď si vypijem, každý si to všimne. Ale mne je hej, ja doma problém nemám. Mne moja žena prichystá večeru, pobozká ma na čelo, pohladí po chrbte. Dnes ma čaká vyprážané mäsko, zemiačiky a šalát. Ej, mám to ja ale šťastie.... Závidíš, čo?“ drgá vedľa sediaceho Števa. Svoje roprávanie dokladá rozmachovaním rúk. Ticho. Všetci pregĺgajú sliny naprázdno. Jarova žena je známa svojím valčekom na cesto. Mirova zase neotvorí dvere, a on chudák, už párkrát spal pod schodami v spoločnosti troch houmlesákov. Fero dostáva vreckové, preto môže prísť do krčmy iba raz za mesiac, keď si z tých desaťkorunáčiek našetrí. Vilova manželka zase po neho posiela ich dvojčence. Prídu, držiac sa za ruky, a začnú domŕzať, oci, oci, poď domov, mamka kričí... Minule to vydržali hodinu. Vilo za to nemohol, lebo mal plný pohár, a aj rundu musel vrátiť, tak im dal skladať puzzle z pivných etikiet. Napísal potom do knihy prianí a sťažností, aby sa zriadil kútik pre deti. Myslím, že by to veľa návšetvníkom vyrovnalo vrásky na čele.
Cíťte sa tu ako doma! hlása nápis pri výčape. Veru, je tu hlučno, veľa kriku, nadávok, a nikto sa ma na nič nepýta. Anonymná atmosféra s nedefinovateľnou vôňou alkoholu v kombinácii s cigaretovým dymom zalieza do vrecák. Vrchný roznáša rundu zadarmo. Nadšenie vrcholí. Závistlivé pohľady smerujú ku chlapovi vo fialovom tričku. Všetci prehodnocujú, že sa asi zle oženili. Že radšej mali ostať bez dedičov.
Naraz sa rozdrapia dvere. Vchádza obrovská žena. V bokoch má asi stopäťdesiat, oranžovomodré vlasy. Ruky s pohármi ostávajú visieť na polceste k ústam. Jastrí očami, pristavuje sa na chlapovi vo fialovom tričku. Akosi mu bordovie zátylok.
„Takže toto je tvoja pracovná schôdza!,“ razí si k nemu cestu skrz vykývané stoličky. Hlas narastá do fistuly. Neľútostne siaha chlapíkovi za krk: „Takto ty pracuješ po nociach! A ešte by si chcel chlieb so salámou! Nič nebude!“ ťahá ho za vlasy tou istou cestou. Chlapík zakopáva o schodík. Na potešenie obecenstva mu šľahne párkrát cez uši a ešte na záver zaryčí smerom k pultu: „Keď ho tu nabudúce uvidíte, nenalievajte mu, lebo si ma neželajte!“
Vyberám z vrecka peniaze. Tak runda zadarmo! Pomaly to dochádza všetkým, dvíhajú sa ako podlávené stonky trávy. Lúčim sa. Ešte sa rýchlo pozriem na hodinky, aby som neprešvihol čas, kým doma manželka dopozerá správy. Zahraj ma čaká priviazaný vonku o tyč. Ešteže ho mám...
