Cesta obilného zrnka

Keď ho surovo vytriasli z matkinho lona, ocitol sa Gusto v akejsi tme-tmúcej. V preplnenom priestore sa tlačili jeho bratranci, sesternice a súrodenci zo stebla. Ktosi s bôľom v hlase zakvílil, že mu praskla šupka na temene. „Stáva sa“ upokojoval Gusto neznámeho, „len sa ma drž, po čase sa dostaneme spolu do jamky a ja ťa ochránim...“ Nešťastník sa upokojil a stíchol, ale Gusto vedel, že to je len milosrdná lož. Ak mu praskla šupka, do novembra vyschne. Už nebude môcť zapustiť korienky a rásť. Chcel však kolegovi uľahčiť trápenie a posledné chvíle agónie.
Po mesiaci ich naložili na vlečku a vyviezli kamsi ďaleko. Teraz, teraz sa dostanem do zeme, teplučkej a mokrej, tešil a a od radosti natriasal dužinou. Cítil v sebe napätie, chuť klíčiť, no s vypätím vôle to potlačil. Nechcel, aby sa mu bledé, krehké korienky zlomili pri vysýpaní na pole. Musíš počkať, prihováral sa hlavnému koreňu, ktorý netrpezlivo ďobal vo vnútri. Zrazu sa ocitol v zemi. Vrčiaca opacha ho zavalila tvrdými studenými hrudami. Vôbec sa nepodobali na teplučkú, sypkú zemičku, ktorú vídaval z matkinho náručia. Surovo ho klepli po hlave, nik ho nepohladil vlahou. Kde je teplo a príjemný dotyk zeme? - pýtal sa ohúrene svojho koreňa, ktorý už nevládal čakať. Neodbytne sa zaryl do studenej pôdy a radšej sa zdržal pripomienok. Gusto rezignoval, v nevábnej diere si snažil nájsť optimálne ležovisko. Vedel, tušil to v kostiach, že príde čosi horšie. Pár centimetrov nad sebou počul zavýjať severák. Studená, priam ľadová voda mu stekala rovno za golier. Striasol sa zimou a vysilene privrel oči.
Prebral ho čudný pocit. Akoby ho ktosi volal. Počul v duchu nežné slová a cítil na sebe láskavé ruky. To volanie bolo nástojčivé, nedalo sa pred ním utiecť. Zatvárali sa mu oči, chcelo sa mu spať. Neodbytný hlas ho však lákal, nasilu mu otváral oči a nútil ho dvíhať hlavu čoraz vyššie... Aká nádhera! Naširoko roztvoril zrak, po ospanlivosti nebolo ani chýru. Všade navôkol videl záplavu zelených tenučkých stebielok svojich najbližších. Oslepilo ho slnko, ústa mu privrel nežný vetrík. Radostne sa natiahol, zapraskalo mu v kolienku. Prepadla ho chuť súťažiť s ostatnými, kto bude najvyššie, kto najskôr založí klások. Nemal v sebe múdrosť starcov, čo skončili svoju púť v pšeničných chleboch. Čosi ho však varovalo, že ak narastie do výšky prirýchlo, vetrík, ktorý sa niekedy nazúri a schizoidne mení svoju tvár, by ho mohol zlomiť. Netúžil ocitnúť sa v žalúdku hladných vrán, lačno striehnucich na potravu, posedávajúcich znudene na medzi. Deň za dňom sa počasie zlepšovalo, slniečko čoraz prudšie pražilo. Pod jeho lúčmi a vo večerných búrkach cítil, ako mu kolienka mocnejú a klások hrubne. Jednej teplej noci dal život desiatim zrnkám. Odvtedy všetka vlaha putovala k nim. Nevedel, prečo ich tak miluje, túžil ich chrániť a položiť za ne život. Vetrík sa preháňal po jasnožltom láne a spieval im svoju veselú pesničku. Leto dosiahlo svoj horizont a on cítil, ako postupne mení svoju ohybnosť. Začal sa báť, že sa zlomí. Že jeho životné snaženie zadusí prach pri koreni a klások udupú čižmy poľnohospodárov. Z posledných síl vyciciaval zo zeme neexistujúcu vlahu. Nahováral koreňu, aby sa vzchopil a prestal štrajkovať. Zrnká boli čoraz ťažšie, nevládal ich uniesť. Zo zúfalých myšlienok ho vytrhol kombajn. Kolesá otriasali zemou a v záchvevoch predsmrtného kŕča zacítil v sebe lásku k slnku. Posledným horúcim bozkom sa s ním rozlúčil, keď ho v sekunde preťal nôž. Jeho posledná myšlienka patrila desiatim zrnkám, ktorým dal život. Zatiaľ boli uväznené v klásku, kde čakali na svoje vyslobodenie a sólovú púť životom. Čoskoro sa dostanú von a je len na nich, koľko úžitku každé z nich prinesie.