Chápem chudobu

Slušnú. Poznám ľudí, čo majú niekoľkostotisícové prijímy mesačne, ale svoje deti učia skromnosti. Poznám ľudí, čo majú smiešne platy, ale na darčeky si vezmú pôžičku. A teraz čítam, ako sa Dárius hrá na „plejku“. Ide si kúpiť mobil. Ja fakt nie v zlom… Môj nastarší dostal mobil na štrnáste narodeniny. Iste, namladší je privilegovaný, tak na jedenáste. Ale to až po dohode s najstarším, že mi to nebude niekedy o sto rokov vyhadzovať na oči. Zarábam a môj muž tiež. Ale „plejko“ nemáme. Jeden syn chudobných rodičov išiel do Čiech zarobiť na elektrinu. Keď sa vrátil, okrem toho, že zaplatil mastnú faktúru, kúpil si aj super drahý mobil. Pomyslela som si, že to mohol minúť na niečo užitočnejšie. Ja sama, hoci mám príjem, zvažujem kúpu aj najbanálnejšej veci. Mám ešte v duši stále ten pocit, že prachy mi dôjdu. Naozaj chápem rodinku, ktorá sa ocitla v charitnom dome. Ale podľa mňa nie je systémové, ak im niekto daruje plejko, či prispeje na mobil. To už fakt vyzerá na celkom slušný spôsob vydierania dobrých ľudí. Skočme z mosta, možno mi niekto prispeje na deravý výfuk v aute, alebo na značkové nohavice… Ako k tomu prídu tí, čo bojujú so životom a žijú v obrovskej biede, no hrdo znášajú svoj údel? Napríklad babička, ktorú vídam, ako si každý druhý deň kupuje jeden banán, štvrtinku chleba a mlieko? Alebo dieťa, čo som videla včera, ako šlo do školy v strašnej červenej vetrovke, akú som nosila v časoch hlbokej totality a v teplákoch, čo mu siahali iba po lýtko? Usmievalo sa na dedka, ktorý kráčal vedľa neho a nahlas rozmýšľalo, čo by chcelo na Vianoce. Plejko nespomenulo.
Moja sestra tvrdí, že určité veci sa nedajú ovplyvniť. Ale vraj medzi ne finančná situácia nepatrí!