Hovorí sa, a genetika tomu dáva zelenú, že baby sú také ako ich mamy. Moja mama je total sušienka, super štíhla. Čakám, kedy sa na mne tie gény prejavia. Ale dajako nič. V puberte som bola najprv totálna guľa, ale to bolo z depky, ktorá sa podpísala pod žranie od výmyslu sveta. Sladkosti depke pomáhajú. To hej, ale potom je človek ako prasa. Každú jar som si dávala predstavzatie, že schudnem. A potom som to raz ozaj dokázala. Vydržalo to skoro 15 rokov. Po deťoch som bola tiež ako vysušenec. Chodiace handry na vešiaku. Moje sestry mali vtedy svoje tlsté obdobie a obe mi závideli, aká som chudá. Keby som nebola srab, vyskúšala by som ako chudnúci mechanizmus štvrté dieťa. Ale to by bolo nezodpovedné. Odkedy sedím v robote na zadku - prevažne - nabrala som dosť. A zase ide leto.
Keď ešte žila stará mama, stále, keď som k nej prišla, povedala mi: Nataška, ty sa máš dobre, zase si pribrala. A daj si koláčik! A zemiakový šalát! A palacinky s čokoládou! A bryndzové halušky! No dáte si? Ale ja som si dala!
Ono to ešte stále nie je úplne tragické, až keď sa vyzlečiem do plaviek:-) Najhoršie je, ak som v spoločnosti super štíhlych babeniek. Ale zase, ak sa vyskytnem niekde, kde sú také polotučné, cítim sa super. Je to skvelé, ak vedľa stojí nejaká guľa, čo sa tvári ako hviezda. Keď sme boli pri mori, boli tam kadejaké tlsté kočky a niesli sa ako pávice. A dokonca boli aj hore bez… Ich sebavedomie by som chcela mať.
Môj muž síce hovorí, že na mne miluje každé kilečko, ale ja mu neverím. Keď ideme niekedy po meste, tie pohľady na minisukne, čo by som si asi už nemohla dovoliť!
Takže som sa rozhodla, že zase idem chudnúť. Lenže to odhodlanie je najťažšie. Mám také kolegyne - ach, ako im závidím - čo môžu jesť, koľko sa do nich zmestí, a stále sú štíhle. Mne by asi pomohlo ísť ako Fantozzi do basy…
Keď tá žranica je taká super. Vôňa čerstvo upečeného rožka, alebo paprikáša s knedlíkom… A segedínsky guláš!
Čo robiť? Kedy sa tá genetika konečne prejaví?
