Dinovi k meninám

Rozpráva. Fakt. Nie tak dokonale, ako ten pes na Youtube, čo vedel po anglicky: A wanna my mama, ba dokonca Hallo! Dino mi porozpráva všetko a pritom na mňa pozerá tými svojimi kukadlami. Viem, že ma miluje. Bez akýchkoľvek výhrad. Zažila som s ním už všeličo. Najlepšie bolo, ako sme boli stanovať a on v kuse v noci brechal. Prosila som ho pekne, aj škaredo… Nakoniec som si vzala spacák a ležala pri ňom. Brechal do rána. A cez deň spal.
Keď sme ešte mali Micku, nemal ju síce rád, ale rešpektoval ju. Je tolerantný. A veľmi milý. Raz mi utiekol z dvora - on za to nemôže, má to v povahe. Išla som ho chytať, lebo nie je veľmi dobré, ak v nedeľu behá pes po dedine. V ruke som niesla chutnučký kus šunky. Stále predo mnou, asi meter a pozeral: raz na mňa raz na šunku. On normálne rozmýšľal. Potom, asi aby mi urobil radosť, zvíťazila šunka. Zdrhol ešte párkrát - raz ho dokonca nabral autom farár. Bolo už tma, povedali sme si, že veď do rána príde (a bola tá zaujímavá doba, kedy feny lákajú havkáčov - a náš Dino je už pán v rokoch). A zrazu bolo počuť auto a náraz. A skučanie. Môj muž, hoci to nerád priznáva, sa zľakol o zdravie nášho havina a išiel ho hľadať. Po poldruha hodine sa vrátil, že ho nenašiel. Asi sa odplazil umrieť do lesa... Všetci sme boli smutní, hlavne chlapci. Ale Dino to prežil. Po náraze, ktorý mu napodiv nič nespravil, sa išiel ohriať ku kamoške Darke, ktorá je od neho väčšia o dve hlavy. Ale láske nerozkážeš…
Raz v lete som popíjala na priedomí kávičku, a Dino sa hral - s osou. Je to na popukanie, ako breše do trsu trávy, potom pozrie na mňa a breše ďalej. Myslela som, že má toľko chochmesu, a nechá ju tak. Ale o chvíľu pozriem na Dina a on na mňa, ale brechot mu už nevyšiel, lebo hrdlo mal opuchnuté a chripel ako solídny tuberák v poslednom štádiu. Zľakla som, že sa zadusí. HOvorím mu, Ty debil, prečo si tú osu zožral? A on na mňa s tými kukadlami: Ja neviem, asi som chcel... Opúchalo mu to fest, zrejme je alergik. Utekala som do domácej lekárničky, vydolovala diazepam, či ditiaden, neviem, čo to bolo, ale čosi na alergické reakcie, sto rokov po záruke. Ako vopchať psovi, čo má opuchnutý gágor, do pusy tabletku? Podarilo sa mi to, bola som celá zaslintaná. Asi som mu dala aj dve, lebo ich v kuse vypľúval. Mala som pocit, že mu to zabralo. Prišiel večer, tma zasadla na našu dedinku. Vyšla som pozrieť, či žije, lebo sa neozýval. Volám: Dino! Dinuško! A z búdy sa ozvalo akési divné vrčanie ako vo filme pes baskervilský. Tak sa na mňa čudne pozeral, očiská mu svietili… Až som sa zľakla. Potom mi došlo, že som ho nechtiac nadrogovala. Ráno už bol OK. Zistila som, že už mu pamäť neslúži ako kedysi. Minule sme boli v parku, vykakal sa, vycikal na každý hrbolček. Vrátili sme sa na dvor a on zase ku bránke a vrtí chvostom. Hovorím: Dino, veď už sme boli vonku! A on na mňa: Aha...
V psom kalendári, ktorý mám na stole v práci, som zistila, že má v pondelok meniny. Musím mu niečo dobré prichystať.