Jeľcin rád pil a tancoval. No a čo!

* Ako sa človek, ktorý vyštudoval bankovníctvo a pracoval v informačnom centre prezidentskej kancelárie, dostane na teológiu?
Do seminára som chcel ísť, ešte keď som mal 18, ale do pravoslávneho. Metropolita z Nižného Novgorodu mi však nedovolil ísť do seminára do Moskvy, pretože vtedy otvárali školu v mojom rodnom meste. Ono to vlastne ani nebol seminár, skôr také akoby učilište. Tak som rozhodol ísť na inú vysokú školu. Skúšal som aj medicínsku vojenskú akadémiu. Tam ma to nejako nebavilo, mali sme totiž absolvovať mesačnú prax – ja som vydržal iba týždeň. Bolo to tam tvrdé. Potom som sa rozhodol, že pôjdem na akadémiu štátnej služby. Tam vyrastali všetci byrokrati, nomenklatúra, bolo to pod patronátom prezidenta Ruska. Vyštudoval som ekonomiku, bankovníctvo. Tieto veci ma vždy zaujímali.

* Potom ste sa dostali do vysokých kruhov...
Svoju kariéru som začal v banke „Menatep“, kde najskôr poznáte, že ju vlastnili terajší väzni Chodorkovskij a Lebedev, ale žiadna politika to nebola. Prešli mi rukami peniaze, kopa peňazí. A pracovali tam dobrí ľudia. Solovjov, zástupca prezidenta banky, každého jedného z nás osobne pozdravil každé ráno, všetko vedel, zaujímal sa aj o najnižšieho úradníka. Po finančnej stránke to bolo viac než dobré. Mám vo svojom životopise aj iné zamestnania, ale v každom z týchto postov som došiel do určitej úrovne, a potom som chcel skúsiť niečo iné. Veľa času som strávil aj na politických mítingoch pred voľbami, no neskôr som mal z toho, že som poznal zákulisie, aj určité výčitky svedomia, že koho sme to len zvolili...

* Aký je svet vysokej politiky?
Normálny. To sú obyčajne ľudia, ktorí sa len skrývajú za mediálnou maskou. Je jeden pripad, za ktorý som sa dodnes hanbím, pretože tento človek nič pre ľudí v Dume neurobil… Vtedy to však bola bomba, že náš team ho dokázal doviesť do parlamentu. Spomínam si na jedného bývalého plukovníka polície. Bol strašne hlúpy, pardón za výraz. Keď sme s ním niekam šli, v aute sedel psychológ, a keďže plukovník vôbec nevedel rozprávať, hodinu pred tým, ako vystúpil pred ľuďmi, sa musel natrénovať, aby aspoň dačo z jeho prejavu za niečo stálo… Celou jeho náplňou práce bolo stretávať sa s voličmi. Zvyšok času sedel pri počítači a hral karty. Potom mal taký menší škandál, lebo mu začalo pršať do nosa. My sme ho totiž presvedčili o tom, že je ozajstný politik, a on tomu uveril! Zvolili ho do Dumy.

* Rusko je opradené rôznymi dohadmi a mýtmi. Ako to vlastne vyzerá v reále?
Tak napríklad Hríbova téma .týždňa o Rusku v č. 22/2007 nebola spracovaná úplne pravdivo. On to vidí tak, že Putin rovná sa Rusko. Ale to nie je pravda. Putin je len jeden človek. To ako keby povedal, že Fico rovná sa Slovensko. Nechce sa mi ísť do detailov toho, ako Hríb a spol. zamenili niektoré fakty, to nie je také dôležité. Celkovo potom, ako Hríbovi „zobrali“ lampu, nárast negatív na stránkach .týždňa vzrástol niekoľkonásobne. O nezávislosti médií v celom svete, aj konkrétne tohoto časopisu nie je potrebné hovoriť, bohužiaľ všetci musia odrábať sponzorské a grantové peniaze…
To je celkový problém malých médií, na Slovensku iné ani neexistujú. Informácia má svoju finančnú hodnotu. Takže aby na Slovensku mali médiá kvalitné správy, musia mať príliš vysoké ceny, pretože počet obyvateľov, a znamená aj čitateľov je veľmi nízky. Napríklad najväčší každodenný časopis v Rusku je „AIF“, má náklad 3 000 000 kusov denne, pričom ich číta 10 000 000 čitateľov. Oni sa nebudú povýšenecky správať k svojim čitateľom a dávať nekvalitné a chybné komentáre, ako to robí v .týždni napriklad pán Šebej.
Mňa osobne veľmi zauíma fenomén Katolíckych novín. Keď by Cirkev vôbec prestala podporovať ten plátok, myslím, že by neprežil… A nejde len o financie, ale práve o obsah. Jedna rehoľná sestra napríklad napísala, že to je tam samá tuberkulóza, deti zomierajú na dennom poriadku... Hoci ju chápem, nie je to pravda. V podstate je to ako s Greenpeace - oni tiež upozorňujú na nejaký problém, robia rôzne akcie a show, strašia všetkých, len aby im ľudia posielali peniaze. Žijú z toho, kto im čo dá. Zarábajú na senzáciách typu: Zajtra nájdete na ulici nukleárne odpadky... Predávajú svoju značku, v tom je to podobné ako s tou rehoľníčkou. Ja naozaj nemám nič proti nej, ale písať, že všetci v Rusku zomierajú na tuberu, to je hlúposť. Vezmime si napríklad Afriku. Lenže tam je piesok, a na Sibíri sneh. Keď dostanem Katolícke noviny, pozerám len obrázky a inzerciu. No a tie ďakovania, to je skvelé. Nič proti starým tetám a ujom nemám, to sú nádherní a vázení ľudia, ale je to smiešne.Veď je to pochopiteľné, že niekto chce zablahoželať svojej mamičke, či babke, ale prečo tam nedá normálnu fotku, ako sa usmieva, alebo vyzerá v obyčajnom živote… Prečo dávajú fotku z občianky, alebo z vodičáku? A potom krásny text pod obrázkom už nie je možné čítať seriózne...

* Ako je to vlastne s tou predstavou Slovákov o Rusku?
Vo všeobecnosti prevláda na Slovensku názor, aj nepriamo podporovaný médiami, že okrem toho, že všetci zomierajú v Rusku na tuberu, a okrem ropy a plynu v Rusku nič nie je. A ľudia sú kde? Keď sa spýtate v Rusku, čo a kde je Slovensko, každý začne, že je to Juhoslávia. Až keď poviete, že bolo súčasťou Československa, to už každému bude jasné, o čom je reč. Ale nik si nespomenie, že sa tieto dva štáty už pred 14 rokmi rozdelili. Aj obyčajní ruskí ľudia kriticky vnímajú Putina, ale on sa snaží, a keď sa niekto snaží, aj to by sa malo oceniť. Trochu ma mrzí všeobecný pohľad na Rusko, ktorý je len o tom – medvede, vodka, matriošky a Kremeľ. Koniec. Sú tu však aj ľudia, a je ich dosť. 150 miliónov. Obyčajných ľudí trápi rovnako ako na Slovensku prežitie: deti, mať prácu, zabezpečiť rodinu, kúpiť všetko, čo treba k životu. V Rusku je všade dosť práce. Máme tvrdú sociálnu politiku. Kto chce pracovať, fajn, má sa dobre, ale kto nechce – nemá nič. Pár halierov podpory. U nás niet takých vypuklých problémov, ako na Slovensku – Rómovia, napríklad.

* Takže ako to vlastne funguje?
Ak pracuješ, dostaneš aj dávky na deti. My máme v Rusku niečo okolo 5000 Rómov, na 150 miliónov obyvateľov, ale nejde o nacionálny problém, sú aj iní – pijaci a alkoholici, ktorí nepracujú. Prečo by sa mali dávať na nich peniaze zo spoločnej kasy? Mám pocit, že to nedopadne dobre. Veľa sa hovorí o diskriminácii Rómov na Slovensku, ale mne sa zdá, že je to skôr naopak. To však pochopí len ten, kto tu žije. Prečo sú napríklad akcie, čo robia sociálne a nekomerčné inštitúcie, skoro všetky len pre Rómov? Rómom divadlo, turnaj, tábory, ale čo tie deti, čo nie sú Rómske? S tými čo? Ale budúcnosť Slovenska, nechcem byť zlým prorokom, nie je len v Rómoch. Netreba to ale vykrikovať, kto je Róm, a kto len zelený, či červený, ale zohľadniť človeka. Veľmi sa mi páči, že už druhý rok cez leto je miništrantský tábor na Spišskej Kapitule. Bohoslovci organizujú všetko, ministranti sú najprv ich hosťami, mladšími bratmi. Viem, ako sa tešia tí, čo majú na starosti ten tábor. Škoda že som bol vtedy práve v Rusku na prázdninách. Ale aj u nás sú tábory, len miništrantov je veľmi málo...

* Aký je obyčajný ruský človek?
Trpezlivý. Jednoduchý. Verí v Boha, a to stačí. Obyčajní ľudia veľmi nerozlišujú pravoslávie, či rímskokatolícku vieru, oni sú praktickí a najúspešnejší ekumenisti. Boh je len jeden.

* A mafiáni?
Poznám jedného. Zoznámili sme sa už dávnejšie. Ujo Vaľa, tak ho všetci volali, silný chlapisko, po šesťdesiatke. Keď oslavoval narodeniny, vypil vedro vodky… Odvtedy nepije. Takí ľudia sú veľmi citliví k životu, majú obrovskú silu – vnútornú aj fyzickú, ale musia dávať pozor na špecifikum svojej „práce“, preto si Vaľa postavil pre seba na cintoríne pomník. A za svoje peniaze kostol. Teraz je tam kostolníkom.

* Ako je to s vierou v Rusku?
Ruský človek, teda pravoslávny, veriaci, pokrstený, pobirmovaný, chodí raz za rok na omšu. Keď je to potrebné – teda cez pôst, v prípade pohrebu, svadby, vtedy príde do kostola, zapáli tam sviečku. A prečo to tak je? Spievané slovo v staroslovienskom jazyku nie je dobre rozumieť, hoci a je veľmi krásne. Prostý človek hľadá informácie, ktorých sa mu nedostáva, nemá odpoveď na svoje otázky. A tak len zapália sviečku, a to je všetko. Pravoslávny kňaz odbaví bohoslužbu, zaspieva, a konec. Poviem vám, je v tom riadny chaos, lebo pravoslávnym kňazom sa môže stať takmer hocikto – aj šofér. A čo sa týka sviečok, v tom sa točí obrovský biznis. Ale obyčajný kňaz na opravu kostola musí hľadať sponzora, hoci by mohol mať financie aj od veriacich, ktorí dávajú peniaze na kostol. Lenže tie peniaze má pod svojím prstom biskup. Pravoslávna Cirkev je veľmi uzavretá a konzervatívna. Gréckokatolíci sú akoby schovaní, vôbec o nich nepočuť, farnosti nemajú svoje štruktúry…

* Katolíci. Sú v Rusku vôbec nejakí?
Tak napríklad v Nižnom Novgorode je celkovo 2 milióny obyvateľov, z toho je 220 katolíkov…
Náš kňaz v Nižnom Novgorode je z Argentíny, poznám sa s ním veľmi dobre. Kostol máme v bývalej koniarni. Otec Mario sa snaží, on je taký fanatik do všetkého ruského. Miluje Rusko a všetko ruské, ale nechápe to. Kultúru a naturel Rusov pochopí len Slovan. Vyzerá originál argentínsky.
Ľudia však s katolíkmi nemajú problém. Vážne. Treba im vysvetliť len pár výrazov: Papa, Jezuiti, a že v kostole sa dá počas omše sedieť. Rozdiely medzi pravoslávím a rímskokatolíckou vierou môžu to byť problémom pre teológov, ale nie pre prostého človeka.

* Keď skončíte štúdiá, o dva roky, kde by ste chceli pôsobiť?
Vrátim sa do Ruska, ale viem, že nie do rodného mesta. V Rusku je akútny nedostatok kňazov. Z 250 na celú krajinu je iba 26 Rusov. Ostatní sú zvonku. Ja som jediný z Ruska, čo študuje tu na Kapitule. Arcibiskup málokedy posiela študovať na Slovensko. Preto napríklad nechápem ľudí, ako je jeden misionár, čo pracuje za polárnou čiarou. Iste, oceňujem jeho prácu, možno dvadsať až päťdesiat detí pokrstí, ale v mestách zúfalo chýbajú kňazi. Je to rozumné ísť tak ďaleko? Nebolo by lepšie ísť do mesta, kde niet kňazov a nutne ho tam potrebujú?

* Rusko teda potrebuje pomoc…
Tam sú obrovské vzdialenosti. Existujú napríklad filiálky – od našej farnosti k najbližšej je to 250 kilometrov. To sú úplne iné pomery. Obrovská krajina. Keď som sem prišiel, mal som voľno pár hodín a povedal som si, že pôjdem do Prešova. Slováci potrebujú na cestu do Prešova celý deň… Mne stačili tri hodiny. Čo to je 50 kilometrov! Pochodil som už celé Slovensko. Všetko je tu blízko, všade sa môžete dostať za pár hodín. Keď som začínal pracovať v Moskve, chodil som 420 kilometrov do práce niekoľkokrát do týždňa.

* Máte taký zvláštny rodokmeň. Máte príbuzných v Maďarsku…
Vo vojne môjho deda, Maďara, zobrali do Ruska. Ale po určitom čase Stalin rozkázal, že všetci musia odísť.
Polovica mojej rodiny je katolícka, polovica pravoslávna. Dedko sa potom znovu oženil. Babka totiž nechcela ísť do Maďarska. Ona bola typická ruská krásavica. Keď som mal šesť rokov, išli sme do Maďarska na návštevu. A v izbe dedkovej manželky visel obraz ženy navlas podobnej mojej babke. Pýtam sa mamy: Prečo tu visí portrét babky? Predstavte si, že si našiel úplne rovnakú manželku…

* Máte nejaké spomienky na komunizmus?
Pamätám si, ako v jednom obchode mali iba mlieko, v druhom len chlieb, a tretom nebolo nič, ale obchod bol otvorený... Sranda. Bol som decko, bolo mi to jedno. Ešte si živo spomínam na návštevu Červeného námestia. Pionieri si prezreli Lenina. Mal som desať rokov. Bol som prekvapený, že je taký ružový, akoby len teraz zomrel. Teraz chcú mauzóleum zrušiť. Veď nech každý vie, ako vyzeral ten, čo toľkých ľudí zničil a zahubil, nech pokračuje ten strašný „experiment“. Mauzóleum sa stalo symbolom… Je to silné, Boh akoby nedopúšťa, aby ten človek bol normálne pochovaný… Je to najvyší trest za všetko, čo spáchal. Rovnako Jeľcin. Bol taký, aký bol: pil, tancoval, ale koľko toho pre Rusko urobil... Dal znovu postaviť Chrám Krista Spasiteľa. Je to zázrak, že práve v tom chráme sa s ním lúčili… Bol to silný človek, sám som mal s neho strach a dojem, že ten človek vie, čo chce. Ľudia ho mali radi, a že rád pil a tancoval, no a čo… Odpustili mu to.
Keď padol v Rusku komunizmus, pálili sa papiere a knihy. A spálili sa aj niektore zväzky KGB. Bolo po probléme. Na Slovensku je teraz veľké haló okolo zväzkov štb. Ale kto môže súdiť druhého? Kto určí, kto je dobrý a kto zlý? Nespolupracoval by jeden biskup, spolupracoval by druhý. A dnes to vari nikto nerobí? A koľko kňazov za totality spolupracovalo s štbákmi. Je ľahké nalepiť známku niekomu na čelo. A odsúdiť. Mne sa tak zdá, že dnes je život ešte ťažší ako za totality…Pretože nepriateľ nie je určený, iba existuje, no prichádza zvonku.

***
Nižnyj Novgorod sa do roku 1991 volal na počesť Maxima Gorkého jeho menom. Dnes je to opäť ten starý Nižnyj Novgorod. Nie žeby nebol Maxim Gorkij hoden mať vlastné mesto – patrí jednoznačne k velikánom svetovej prózy. A práve v Nižnom sa narodil. Tu sa narodil i Gleb Chesnokov.