Konečne mám, čo som chcela

Ale človek je nespokojný tvor, a uvedomí si to väčšinou neskoro. Keď ju stratí. To našťastie nie je môj prípad.
Keby mi niekto povedal, že budem písať články a pracovať v redakcii, neuverila by som. Vždy som chcela byť učiteľkou. A to som aj chvíľu bola - ale keďže nemám nazvyš 20000, musím ešte počkať. Totiž, treba mi dva roky do vysnívaného titulu - Mgr. Zatiaľ si radšej ten svoj smiešny nepíšem. Hoci v telke som videla jedného exota, čo mal pred menom Por. Ing. Bc. Asi bol na to hrdý.
Ale späť k práci. Možno je práve ten správny čas napísať všetko, čo som zažila v jednej redakcii. Genéza sa tomu hovorí. Možno sa niekto urazí, ale je to môj pohľad. Dostala som sa k tomu ako slepá kura -(nie sliepka, pozn. pre jedného reagujúceho). Poverili ma prepisovaním listov a príspevkov. Šéfredaktor bol naozaj káder, obdivovala som ho možno rok. Sedela som hneď pri ňom a žrala ho. Tvrdil mi, že si cení moju prácu. Po roku, keď som mala za sebou prvé reportáže a rozhovory, začal sa jeho vzťah meniť. Bolo nás tam päť. Nezúčastňovala som sa rituálov, ktoré „smeľovali“ túto bandu - obedov a akcií. Radšej som sedela a písala. A keďže som sebakritická, keď ma buzeroval, že toto sa tak nepíše, ale tak, hľadala som príčiny. Našla som podobný článok v časopise, ktorý on uznával ako písmo sväté a ukázala mu - a oni to tak majú. Povedal mi s červeným nádychom v ksichte, že s tebou sa nedá baviť! Vždy predo mnou vychvaľoval jedného kolegu - dal si záležať na tom, aby som to počula. Keď som dostala prvé ocenenie - smiešne, ale predsa, so žiarivým úsmevom mi gratuloval. Ale to už som bola inde. Medzitým sa totiž mala redakcia redukovať. Super názov akcie Z - redukcia redakcie. Jeden večer mi totiž personalistka zavolala domov: Od zajtra sa začneš priúčať na sekretariáte. Dvíhať telefón a otvárať dvere. Ej ha, na to treba aj vysokú školu. Samozrejme, popri tom som mala robiť svoju doterajšiu prácu a nútili ma chodiť do práce poobede. Pár dní predtým sme mali poradu, na ktorej šéf vyrátal, koľko ho stáli čie články. Keď povedal, že moje ho stáli najmenej - a že som ich mala najviac za rok, aj keď nemilujem matematiku, bolo mi jasné, o čo go. Z piatich mali ostať traja. Samozrejme, šéfredaktorovi sa stolička neotriasla. A to som práve vtedy prišla na to, že veci, ktoré sa pripisujú jemu, nie sú jeho. Ale bolo to také trápne, že som to rozdýchavala možno mesiac. Sranda bola, že tí štyria, ktorí v redakcii ostali, sa v ten deň, keď som sa presunula na iné pôsobisko, prestali so mnou baviť.Najviac ma to ranilo od kolegyne, ktorá robila správy. Zo dňa na deň som prestala existovať. A ešte jedna humorná vec: V dotazníku, kde sa každý mesiac bodovali zamestnanci vraj pre účely stanovenia mzdy, mi kleslo IQ.
Po roku, keď statočne ostávali všetci štyria v redakcii, a aj napriek tomu, že mali ostať traja, sa rozhodol šéfredaktor zobrať ešte jednu silu. Aká zhoda okolností, na výberové konanie prišla moja terajšia zlatá kolegyňa - no jasné, že vtedy sme to nemohli vedieť, ako to po dvoch rokoch dopadne... Majiteľ sa o tom dozvedel, a povedal, že predsa tam môžem ísť ja. Samozrejme, že ma tam nechceli. Vraj nie som kolegiálna, a nemám na to. Môj drahý šéfredaktor mi dokonca povedal, že: „Zmizni mi z očí! Ja ťa tu nechcem!“ Ja som ale taká ťava, že som stále uvažovala o tom, čo som mu spravila. Neviem to doteraz. Už je preč. A s ním aj všetci ostatní „kolegovia“. Pol roka ma zasklievali, otáčali sa chrbtom, chodili na akcie bez toho, aby sa ma opýtali, či nechcem ísť - aj tak by som nešla. Kto bol nekolegiálny?
Nakoniec som ostala sama - a prišla jedna kolegynka a potom druhá. Neviem si predstaviť, že by so niekomu povedala: Ja ťa tu nechcem! Na tých „kolegov“ už spomínam len sporadicky. Ale dnes mám takú blbú náladu, tak preto tento úlet.
Ale vlastne pointa mi trochu ušla - robím to, čo robil ten chlap. Je to super. A robím aj viac, lebo to, čo napíšem, je moje. A nominácia na jednu skvelú cenu mi tiež pomohla sa zbaviť komplexu: Ty na to nemáš!

Takže, dik šéfko.