Kratučké memento (z denníka adolescenta)

Viem, čo bude nasledovať, týždeň absolútneho ticha. A to je práve to najhoršie. Keby som nebol doma sám. Spolužiaci sa mi čudujú, že sa neteším na víkend, že mám rád školu. Choré, čo?
Privítal by som, ak by škola trvala aj mesiac vkuse. Keď sa dožijem konca základky, odchádzam na internát. Nikto ma nezastaví.

Pondelok
Celý víkend som bol u babičky. Ešte že ju mám. Keď som prišiel domov, všetko vyzeralo OK, až na to, že moje najhoršie predpoklady sa splnili. Chodia okolo seba ako dve komatózne figuríny. Vyberám spod postele fotky. Mám ich rád, prezerám si ich pravidelne, mnohé už majú poohýnané rožky. Najradšej mám také, kde som ako dieťa. Mama sa usmieva, ja sa usmievam - na toho, kto fotí. Na oca. Závidím si tú pohodu. Už dávno sme sa na seba neusmievali. Ba vlastne sme sa už dávno na seba ani nepozerali. Dokonca musím rozmýšľať, aké oči má mama - zelené alebo hnedé? Ešte pred mesiacom som si myslel, že sa pomeria. Vyzeralo to nádejne - otec prišiel s kyticou ruží. Spolu sme sa navečerali a ja som taktne vypadol do svojej izby. Tešil som sa ako malý chlapec. Pohodička sa však narušila hneď na druhý deň. Ja jednoducho nechápem ľudí, ktorí sa hádajú kvôli blbostiam - žeby vysypané omrvinky vedľa smetníka stáli za hodinové zvyšovanie hlasu? Ani si nevšimli, že som ich pozametal. Neznášam bordel. Ani vo vzťahoch.

Streda
Kamoš Fero mi poradil, aby som si našiel dievča, že to budem mať potom na háku. Neviem, či si medzi tými hlúpymi husami nejakú hľadať, alebo sa na to vykašľať... No nič, idem do školy. Vďakabohu, nikto si ma nevšimol. Mama mi prichystala desiatu, peniaze... O materiálne blaho sa teda postarať vie. Minule ma takej „veselej“ noci, ktorú som strávil s vankúšom na ušiach, vzala do obchodu. Bola milá, pekná - videl som, ako sa snažila zamaskovať opuchnuté oči. Vraj mi treba nové rifle. Vidno, že vôbec neregistruje, koľko handier mám v skrini. Nechcel som ju zarmútiť, hral som prekvapeného a potešeného. Som dobrý, asi pôjdem nakoniec na konzervu.
V poslednom čase mi akosi vypadávajú vlasy. Asi zo stresu.

Štvrtok
Mám akési čudné hrče pod pazuchou. Možno som sa presilil na tréningu. Mame sa zdesene zúžili oči, chvíľu lapala po dychu. Potom zavolala do nemocnice, má tam akúsi strynú, či švagrinú svojej tetky... Také čosi, čo som videl naposledy na svadbe sesternice Žofky. Máme tam ísť zajtra. No čo, aspoň sa popozerám fešným sestričkám do výstrihu.

Piatok
No zbohom. Nechali ma v nemocnici. Nie som hlupák, už tuším, čo sa deje. Mama sa tvári, akoby nič. Otec začal komunikovať. Aké prekvapenie. Aj keď sa medzi nimi objavuje akési škrípanie, cítim, že konečne si vošli do rany. Asi preto, že sa nebavia o sebe. Ale o mne. Mama ostáva v nemocnici. Nechcem jej ukázať, že veľmi dobre viem, čo mi je. No čo, nie som prvý ani posledný. Knižku o Erikovi poznám naspamäť. Nakoniec ostali v nemocnici obaja. Akosi som unavený, zaspal som veľmi skoro.

Pondelok
Držia sa za ruky. Teší ma to, aj keď som vkuse unavený. Celý víkend mi robili kadejaké vyšetrenia, z ktorých som bol hrozne ospalý. Akurát dnes som na tom lepšie. Mama sa rozpráva potichu s doktorom. Sestričky sú kočky, fakt, ale správajú sa ku mne ako k decku. Niekedy je to síce príjemné, no ja som už muž. Poobede som sa odplazil na vécko, a nemohol som sa spoznať v zrkadle. Asi ešte dlho muž nebudem.

Utorok
Vyšetrenia potvrdili diagnózu, ktorú som si vďaka Erikovi určil. Aká náhoda, bol mojím idolom od detstva. Nahrnuli sa mi tu kamoši, vyškierajú sa, ale je to dobré. Veď načo ma ľutovať. Ešte som predsa neumrel. A vôbec, no a čo, že mi vypadajú vlasy. Mama s ocom sedia pri mne. Už päť dní sa nehádali. Teším sa, lebo mi doktor povedal, že pôjdem domov. A že mám tridsať percentnú šancu. Super, nie?