reklama

Najlepšie vidíme srdcom

Venujem jednému milému človeku, ktorého často stretávam na prechádzkach so svojím havinom. Teda fenkou. A všetkým, čo sa nevzdávajú a žijú svoje dni spokojne. Aj keď sú o niečo ukrátení.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Bojíte sa tmy? Desí vás, ak roztvárate oči naširoko a nič nevidíte? Skúste ich zavrieť a prejsť sa po byte... Alebo naliať poslepiačky z fľaše do pohára malinovku, či trafiť dole schodmi bez toho, aby ste sa cestou rýchlo súhlasili s gravitáciou. Toto nie je hra na slepú babu. Človeka, ktorému vypovie službu najdôležitejší ľudský zmysel, udrie realita priamo do duše. A má príchuť kyseliny.
Až deväťdesiat percent informácií z okolia prijímame zrakom. Náš krásny svet je plný farieb: nebeskej modrej s chumáčikmi oblakov, purpurovej červenej na krídlach motýľa, žiarivej zlatej, akú má slnko napoludnie či upokojujúcej zelenej s kvapkami fialkových očí...
Taký jednoduchý, prostý ľudský príbeh. V tridsiatich troch rokoch prišiel o zrak. Prešlo sedem zím slepoty, ale napriek strate najdôležitejšieho zmyslu si zachoval ten životný. A tiež triezvy pohľad na svet, optimizmus a veselú myseľ.
„Depresívne myšlienky? Na také čosi nemám čas!, “ hovorí s úsmevom predseda Počítačového klubu Únie nevidiacich a slabozrakých Prešovského kraja Emil Samoľ. Odkedy mu v sedemnástich rokoch zistili cukrovku, prispôsobil sa a fungoval aj s ňou. Pokiaľ si človek totiž dáva pozor na to, čo zje, dá sa s ňou existovať. Choroba sa však nedala uchlácholiť pravidelným pichaním inzulínu...
Študentské roky ubehli ako voda, svet sa mu otváral v plnej kráse, oženil sa, stal sa zástupcom riaditeľa na základnej škole... Vtedy sa prejavili neblahé komplikácie diabetu.
„V priebehu desiatich mesiacov sa mi drasticky zmenil život - orgány začali štrajkovať, obličky vypovedali službu. Pridali sa opuchy končatín, komplikácie s očami, výpadky vedomia. Jedinou záchranou bola okamžitá transplantácia obličky a pankreasu. Cukrovka je v mladom veku veľmi nebezpečná. Drobné zrazeniny v krvi upchávajú cievy... Niekto príde o nohu, iný o ľadviny... Ja som prišiel o zrak,“ vysvetľuje Emil.
V prvý moment, keď sa bojuje o to najdôležitejšie - aby pacient ostal nažive - okupuje choroba celé okolie, nedovolí postihnutému vnímať život okolo seba. Človeku sa nahromadí toľko vody v organizme, že tortúra s názvom dialýza znie ako vykúpenie.
„Neuvedomoval som si, čo sa deje. Pobyt v nemocnici bol poznačený pomalým, ale systematickým strácaním zraku. Za tri mesiace sa svet úplne zatemnil,“ vyrovnane spomína na neľahké obdobie svojho života.
Po transplantácii nasledoval návrat domov. Všetci si myslíme, že svoje domáce prostredie dôverne poznáme. No bez zraku ľahko narazíme na ostrý roh stola, stupíme na ostrý klinec či zabrzdíme nosom na netušenej stene. Nezostáva nič, len trpezlivo skúšať na vlastnej koži metódu pokus-omyl.
„Možno mám akúsi nepatrnú výhodu voči tým, čo prišli na svet slepí. Keď ste nevidiaci od narodenia, neviete si vôbec predstaviť, ako vyzerá tráva, auto, slnko, rieka, stromy... Musíte sa uspokojiť s vlastnou fantáziou a so slovným opisom. Ak však prídete o zrak v dospelosti, neustále ste konfrontovaní s túžbou pozrieť sa na niečo krásne ešte raz... aspoň na chvíľku nakuknúť do kvetu, kde práve drieme včielka. Pokiaľ ste to nikdy nevideli, neviete, o čo ste prišli...“ rozmýšľa nahlas Emil.
Ak sa zrakové centrum v mozgu cíti nevyužité, dostávajú sa k slovu ostatné štyri zmysly. Akoby v zohratom orchestri spadlo veko klaviristovi na prsty... Vtedy je všetky ostatné nástroje lepšie počuť. Nevidiacemu sa môže zdať, že sa mu zlepšil hmat, čuch, sluch alebo chuť.
„Sledoval som jednu reláciu, kde sa rozprávali traja rozlične postihnutí ľudia - jeden nemal ruku, iný bol na vozíčku a tretí bol nevidiaci. Pýtali sa ich, či by nevymenili svoje postihnutie za iné. A ani jeden to nechcel. Každý už bol akosi zžitý s tým svojím trápením. Samozrejme, keby mal vymeniť svoje postihnutie za zdravie...“
Ešte stále žijeme v spoločnosti, kde sa pod zásterkou pekných slov praktizuje systém odsúvania problémov i hendikepovaných čo najďalej od dokonalých, krásnych a úspešných ľudí. Peniaze sú síce pekná vec, ale šťastie si za ne nekúpiš.
„Oproti socializmu sa sociálne výhody, čo sa týka kompenzačných pomôcok, zlepšili. Ľudský faktor, teda dravosť, egoizmus, nedostatok empatie, tolerancie a pochopenia však naberajú na objeme. Ale tak je to všade.“
Ak je človek zdravý, berie to ako samozrejmosť. Až keď sa pritrafí choroba, alebo nenávratne niečo stratí, uvedomí si, o čo prišiel. Práve v životných krízach si väčšina ľudí vytvára postoj k životu a prehodnocuje svoj rebríček hodnôt.
„Zo začiatku som premýšľal o svojom živote, mal som na to v nemocnici kopu času. Sľuboval som si, že budem spokojnejší, spomalím pracovné tempo... Teraz zisťujem že sa dostávam do toho istého kolotoča ako vtedy. Dávam si však pozor, svoje sily neprepínam,“ rozpráva bez zbytočných okolkov Emil.
„Jednoducho sa snažím žiť podľa vnútorných zásad. V žiadnom prípade nechcem, aby tu na mňa ostali zlé spomienky...“
.„Ahoj Tosca,“ kričí už zďaleka chlapčisko prechádzajúci sa pri rieke. Škrabká fenku za ušami. K Emilovi Samoľovi sa krásavica s talianskym rodokmeňom dostala vďaka medzinárodnej výmene šteniatok priamo z Toskánska. Únia nevidiacich a slabozrakých selektuje vhodné psíčky, vyškolí ich, vycvičí a dodá majiteľovi. Tosca vďačí za svoje meno svetoznámej Pucciniho opere. Práve sa bola schladiť v rieke, čo jej v tridsaťstupňovej horúčave výborne padlo. Dôstojne sa otrasie, radostne pokýve chvostom a teší sa zo života. Labradorský retriever je charakteristický práve slniečkovou povahou, dobromyseľným správaním, zodpovednosťou k vlastným povinnostiam a túžbou urobiť svojho pána šťastným. Práve pre tieto milé vlastnosti sa vynikajúco hodí za vodiaceho psa. Zdá sa, že každého - či už tvora štvornohého alebo dvojnohého - má rada. Vie byť však poriadne žiarlivá, hlavne ak jej pán dostáva ráno pusu od manželky.
„Vtedy sa tvári asi takto: čo máš čo robiť pri mojom Emilovi! Paradoxne, vodiaci - asistenčný pes je vedený ako kompenzačná pomôcka. Rovnako ako počítač, či iné predmety každodennej potreby,“ zamýšľa sa Emil. „Nie vždy si však vidiaci ľudia uvedomujú, do akej miery je pes nenahraditeľný pre svojho pána.“
Svojmu pánovi sa Tosca snaží prispôsobiť každým pohybom - je s ním spojená akoby predĺženou rukou prostredníctvom špeciálneho postroja. Pohybmi tela, brechaním či náhlym zastavením dáva najavo, či je nablízku iný pes, voda, schody, alebo cesta.
Momentálne „nie je v práci“ - to značí, že má voľnosť, môže si behať, kam sa jej zapáči. V diaľke počuť brechot - to sa Falco, kokršpaniel s dlhými vejúcimi ušami zdraví s Toscou.
„Všetkých poznáme po hlase,“ prízvukuje Emil. „Či už je nablízku Alan, čierny jazvečík, či ďalší kokršpaniel Vikino, či jazvečík Tinka a Toby.“ Pri pohľade na radostne vystrájajúcu Toscu je jasné, prečo má pes štyri nohy. Na dvoch by asi nemohol s takým nadšením behať a váľať sa po tráve...
„Mám rád ľudí. Samozrejme, ak to nie sú práve nejaké babky, ktoré len ľutujú a ofukujú - chudáčik, prišiel o zrak...,“ vysvetľuje Emil a zamyslene krúti hlavou. „Taktiež nemám rád, ak sa človek opustí a začne nad sebou lámať palicu. A takí, čo nadmieru pomáhajú nevidiacemu, kŕmia ho, kopú človeku hrob... viac škodia, ako pomáhajú. Veľmi ma vie vnútorne rozhádzať, keď sa kadejaké tetky na ulici pohoršujú, že ma Tosca olizuje, kritizujú, že nemá náhubok... Nevidia, že mi pomáha, veď keby nemala voľnú papuľu, ako by mi podala palicu? Ona tiež potrebuje lásku, a je to obojstranné. Ale zase - nejeme z jednej misky,“ smeje sa sympatický mladík s bielou paličkou.
Poburujúce na dnešnej populácii je aj to, že v autobuse nikoho nehne, aby uvoľnil miesto nevidiacemu, alebo inak postihnutému človeku. Napodiv takéto správanie nekritizujú ani dospelí a zdá sa, že nikomu nekazí náladu nevychovanosť mladých, z ktorých raz budú tiež starší ľudia....
„Škoda, že Tosca ešte nevie vyštekať a vytlačiť sediaceho z miesta. Toho sa dočkám, až ma bude mať radšej,“ hladí fenku po hebkej srsti. Láska má neobmedzené možnosti - zdalo by sa, že sa už nemôže rozpínať, ale opak je pravdou.
Pre nevidiaceho je veľmi ťažké postarať sa o psa, zistiť, či mu niečo nechýba, či nemal úraz, nestúpil na sklo... Tosca už mala to „šťastie“. Trasa jej rannej prechádzky je totiž totožná s obľúbeným miestom rôznych tlúp, ktoré sa odreagúvajú popíjaním a zriedkakedy po sebe upracú.
Ešteže vodiaci pes nemusí mať povolenie od spolubývajúcich v paneláku, ani nemusí mať košík. Je nacvičený aj na to, aby okamžite reagoval, ak pánovi príde zle.
„Tosca je darebák,“ smeje sa Emil, „vie, kedy to hrám, že idem odpadnúť. Zatiaľ však nebolo potrebné, aby zasiahla v reálnej situácii.“
Ako kompenzačná pomôcka je vodiaci pes, ak sa nedajbože majiteľovi niečo stane, odovzdaný do užívania inému nevidiacemu. To je však dosť nereálne, lebo väčšinou sú obaja z dvojice na seba natoľko naviazaní, že tento zväzok stačí na celý život.
Emil bol pred siedmimi rokmi učiteľom, jeho kombináciou je fyzika, základy techniky a počítače. Momentálne vedie v Únii nevidiacich a slabozrakých počítačový klub. V Prešovskom kraji združuje únia okolo 1200 zrakovo postihnutých ľudí.
„Zaúčame nevidiacich pracovať s počítačom. Vedia si prečítať list, pomocou počítača prijímajú poštu, učia sa písať texty. Na klasickej klávesnici je na f a J hrbolček...,“ odpovedá na nevyslovenú otázku.
„A samozrejme, surfujeme po internete... Veď prečo nie? Momentálne sme úspešne ukončili projekt, kde sa nevidiaci venovali internetu a jeho využívaniu. Prostredníctvom zvukového výstupu sa všetko, čo je na obrazovke, ozvučí. Máme dokonca vlastnú stránku. Štát prispieva nevidiacim určitou finančnou čiastkou na počítače ako na kompenzačnú pomôcku skvalitňujúcu život. Zvyčajne však žiadajú, aby s ním najprv vedel človek pracovať, až potom dostane príspevok. U nás v klube, a vôbec v únii, našlo veľa ľudí nový impulz do života. Poznám jednu dievčinku, zavrela sa po strate zraku doma, plakala a plakala... My sme z nej urobili tlačovú hovorkyňu. Neverili by ste, že je to tá istá osoba - ožila, je to úplne iný človek. Podpora blízkych a rodiny je ten zázračný liek na všetky neduhy fyzické i psychické. Ak je niekto nevidiacim, nemusí byť ešte slepým. Veď hocikto má zdravé oči a nevidí...“
Emil sa pred svetom neuzvrel, žije naplno, a napriek zdravotným problémom srší dobrou náladou - dokonca nemá problém sledovať televízor. Ak sa objaví na obrazovke nejaký zaujímavý záber, manželka mu ho dokonale opíše. Okrem iných aktivít pracuje na projektoch, organizuje stretnutia, učí a školí ľudí, pripravuje vyúčtovanie projektov. Spolu s inými nadšencami vydáva zvukový časopis v podobe audiokaziet alebo kompaktných diskov. Rovnako ako väčšina zrakovo postihnutých ľudí bežne používa výrazy typu: pozri sa, sleduj, dovidenia, uvidíme...
Tosca sa zatiaľ smeje, akoby rozumela… Mimochodom, všimli ste si, ako sa vie pes usmievať?



Nataša Sallaiová

Nataša Sallaiová

Bloger 
  • Počet článkov:  109
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenáfejtónymoje šibnuté rozprávkykritikaSúkromnépoviedočky

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu