Keď sme prišli na dedinu, ani som netušila, že takéto niečo existuje. Vo svojej panelákovej minulosti sme s mamou kynožili pavúčiky sporadicky - väčšinou ona, lebo ja som mala fóbiu. Smiala som sa ako zmyslov zbavená, keď sa so servítkou priblížila k drobnému nešťastníkovi, a zapučila ho s citoslovcom - „Au“. Neskôr sme pristúpili k mierumilovnejšiemu riešeniu - snažili sme sa zblúdilcov vytriasť von oknom. Nie vždy sa to podarilo - niekedy ostal dotyčný na deke aj ďalej.
Ale exempláre, ktoré na mňa číhali v našej „rezidencii“ na dedine, tie ozaj nemajú chybu. Prvý raz som ho videla, keď sme čerstvo vymaľovali, a na bielej stene zrazu čosi čierne hýbalo nohami. Skoro som dostala infarkt. Ocino mi síce celý život hovorí, že zabiť pavúka prináša smolu, ale na to kašlem. Keby aspoň chytali muchy! Ale v lete je ich plno, a pavúkov tiež. Alebo keby zaliezol niekam za skriňu, a tam si lebedil, ale on nie. Vylezie si na bielu stenu. Ako ho zavraždiť? Prizrela som sa svojej budúcej obeti do „chsichtu“. Oči mal článkované, na dvoch čudných výčnelkoch. Nohy chlpaté. Možno mal aj takých päť centimetrov. Keď ho zapučím novinami - fuj fuj - ostane mi na stene fľak. A vtedy som dostala super nápad - vrelo odporúčam. Pavúky sú totiž také beštie, že keď som na nich skúšala sprey na pavúky, pustili sa utekať a zaliezli niekam, kde som nemala šancu zistiť, či bol postrek účinný. Tak som si vymyslela vlastný - lak na vlasy. Hneď prvá aplikácia bola úspešná. Pavúk postupne tuhol, až ustrnul. A potom bolo hračkou ho vcucnúť do vysávača. Možno trochu morbídne, ja viem. Ale desivé zážitky s pavúkmi pokračovali! Raz si tak ležím večer na gauči, v telke nejaký trhák, a zrazu vidím kútikom oka nejaký obrovský tieň na koberci, ako preberá nohami. Tarantula sa vybrala na prechádzku. Keby mi tak nejaký skočil za golier, asi ma porazí. Môj muž mi na to len povedal: Veď ho nechaj, veď bývame v lese. Iste, v zemľanke a jeme zemiaky v šupe. Samozrejme, že som musela rozsvietiť, a zavraždiť ho.
Takže, dnes mám na konte niekoľko stoviek (asi) pavúčích životov. Dúfam, že si ma v noci neobzerajú a nepripravujú inváziu.
Neznášam pavúky, som vrahyňa?
Kým som bývala meste, neprekážali mi. Boli to väčšinou chúdence, zablúdené v panelákových bludiskách, drobné - prevažne kosce, ktorým som ako dieťa zvykla redukovať počet nôh. Tieto pavúky, ktoré mám v dome, sú zvláštne. Keby boli ešte o chlp väčšie, možno by museli vedci prepísať prírodopisné údaje o výskyte hmyzu v našich zemepisných šírkach...