Mamička s dcérou boli veľmi chudobné. Nemali ani na depilátor a o lap-tope mohli len snívať. Keď prišla zima, v katalógu Quelle sa objavili najnovšie tipy na pokrývky hlavy. V krabici nebolo eúr nazvyš, preto šikovnica mamička ušila svojej dcérke slušivú červenú baranicu. Použila na ňu zvyšný plyš, ktorým kedysi zdobila (zastávala funkciu kozmetičky podlahových krytín) stranícke sedadlá v zasadačke ÚV KSS.
Dcérke od nadšenia vypadol strojček na zuby rovno do hrnca s huspeninou. Okamžite sa utekala pochváliť k svojim spolužiačkam. Všetky jej okamžite vyslovili nedôveru a od závisti dostali osýpky.
Od tej chvíle ju všetci volali Červená Baranica. Na jej občianske meno sa v komunite obyvateľov krabicového predmestia zabudlo.
Zima skončila a do módy prišli farbisté pančuchy na hlave. Napriek vysokým teplotám sa Červená baranica svojej pokrývky hlavy nezbavila. Ono to vlastne ani nešlo, pretože jej počas zimných mesiacov vďaka kombinácii tekutého tužidla a aktívnej účasti drobných čiastočiek prachu prischla na hlave. Na oddelenie pokožky od splstnatenej baranice by bol potrebný chirurgický zákrok, ale na takéto lekárske výkony osamelej matke s dcérou finančné prostriedky chýbali. Konzílium plastických chirurgov sa zhodlo, že v tomto prípade nejde o životu nebezpečnú záležitosť, ale iba o kozmetickú chybu.
Jedného pekného dňa, keď ponad krabicovú ulicu prelietavali migy 118, ozval sa do ticha mobil. Babička je v nemocnici, priotrávila sa konzervou po záruke! Bude jej treba doniesť aspoň najnutnejšie hygienické potreby - sírové mydlo a konskú kefu - a samozrejme, zaplatiť za odvoz do nemocnice a každý deň, strávený v jej útrobách. (Spolu 70 korún slovenských)
Mamička vybrala spod postele deravú ponožku, vytriasla z nej pár mincí a pre istotu ešte rozbila hlinené prasa. Spoločnými silami nahanobili sumu, ktorá by mala stačiť na pokrytie výdavkov za jeden deň v nemocnici. Obe sa nádejali, že dlhšie babička nevydrží.
Zašili vzácne mince Červenej baranici pod podšívku nohavíc, zabalili mastné mäso do alobalu, nezabudli na brožúrku romantických príbehov a pár špáradiel. Červená baranica si vypočula kopu pokynov nevyhnutných na prejdenie cez križovatku a celá šťastná sa mohla vybrať za babičkou.
V betónovej džungli okrem vyberačov smetných nádob nestretla ani nohu. Všetci boli zalezení v najbližšom pohostinstve, kde sledovali na veľkoplošnej obrazovke priamy prenos z parlamentu. Bez problémov sa dostala až k budove nemocnice, bezpečne sa vyhla skládke použitých plynových bômb a úspešne odolala ponukám pouličných predajcov časopisov.
V kríčkoch pri vchode do nemocnice s poliklinikou uzrela zvláštneho tvora: mal vypúlené oči, bol celý chlpatý a na hlave mal obrovské uši. Bez zdvorilostného úvodu na ňu spustil:
„Kam ideš, Červená baranica?“
„Idem ku starej mame, je na izolačke a do zajtra nevydrží,“ chválila sa Červená baranica.
„A čo máš v tej potrhanej igelitke?“
„Nesiem starej mame zopár komiksov a mastné mäso,“ pýšila sa.
Podivný tvor z nej ešte vytiahol, akú diétu starej mame odporúčali a vzápätí po ňom ostal len stuchnutý puch. Informačný leták na vrátnici spolu s rozmazanou fotografiou ju poučil, že to bol agent SIS, ktorý má v náplni práce kontrolovať všetkým prichádzajúcim príbuzným obsah igelitky kvôli podozreniu na zásielku antraxu.
Červená baranica veselo vyskákala hore schodmi a skoro sa rozpleštila na mokrej dlážke. V nemocničnom chaose sa tu hmýrilo množstvom zakrvavených chirurgov a sestričiek s dlhými mastnými vlasmi.
Bez problémov našla izbu s deviatimi pacientkami. Všetky sa priotrávili botulotoxínom a práve dojedali chlieb s lekvárom.
Červená baranica slušne zrazila podpätky kopačiek a hľadala svoju starú mamu. Tá sa práve napchávala pod perinou a nevnímala svet okolo seba. Keď Červená baranica zakopla o vedro s použitými sáčkami do vysávačov, na hrmot sa odkryla perina celkom v rohu. Stará mama sa našla! Nebude potrebné po nej vyhlásiť pátranie v miestnom večerníku.
Červená baranica zaklincovala svoj pohľad na portrét prezidenta:
„Stará mama, prečo máš také veľké oči?“
„To preto, lebo mi dávajú klistír...“
Červená baranica sa prizrela poriadnejšie a zbadala skrčenú sestričku pod perinou, ako sa snaží dať babke ozrutnú injekciu tam, kam treba.
„Stará mama, ale prečo máš také veľké uši?“
„Vnučka moja, veď predsa vieš, že mi odmietli urobiť redukciu ušníc!“
„A prečo máš také veľké zuby?“ nešlo do hlavy Červenej baranici.
„Na vine je ten hlúpy čeľustný ortopéd! Urobil mi priveľkú protézu!“
„A prečo máš takú malú penziu, stará mama?“ otravovala vnučka ďalej.
Na to už starká nepovedala nič, lebo pre hltavé napchávanie sa skoro zadusila suchým chlebom.
Vtedy Červenej baranici prišlo na um, že má v taške mastné mäso. Nadšene ho vybalila, potešila babičku, že môže zaplatiť za jeden deň v nemocnici a ubezpečila ju, že sa s mamkou spoliehajú na to, že do zajtra nevydrží. Stará mama v podstate s vnučkou nemohla nesúhlasiť. Vedela, že v krabici nie je nič, čo by sa dalo podomovým obchodníkom predať. Ako sa tak napchávali dobrotami, starká pocítila podozrivé pohyby v podbrušku. Napadlo jej, že či to nebude následok platonického vzťahu s liftboyom, ktorý ju viezol vo výťahu. Ale potom si uvedomila svoj zenit, a po stručnom zhodnotení svojich kvalít usúdila, že ho má dávno za sebou. Z posledných síl ešte vystrčila vnučku z dvier, a odvtedy ju už príbuzní nevideli. V novinách, do ktorých o týždeň Červená baranica oškrabala zemiaky, sa s mamičkou dočítali, že stará mama dostala akútneho vlka a geriatrické oddelenie vo večerných hodinách zahalil podivný plyn bližšie neurčeného zloženia. Zdroj blízky NsP však o podrobnostiach prípadu zaryto mlčí.
Červená baranica žila s mamičkou spokojne a pomerne šťastne, až kým krabica od prílišnej vlhkosti nesplesnivela a ony boli nútené pohľadať si druhú. Ale to už je asi zákon pominuteľnosti - kde jedny krabice končia, iné začínajú...
