Odpíše mi Ježiško?

Asi sa už videla doma pri stromčeku, ako sa napcháva perníčkami. V triede viseli farebné gule a neprívetivé neóny krášlili veselé papierové stuhy. Vonku bolo pochmúrne, nebo viselo nízko nad zemou a hrozilo, že sa každú chvíľu od ťarchy snehových vločiek pretrhne. Akoby len čakalo, až sa deo prevalí cez prvú polovicu, aby mohlo zasypať špinavú zem cnostnou belobou.
„Terezka, a prečo potrebuješ vedieť, ako sa píše adresa?“ spýtala sa pomaly pani učiteľka. Premýšľala, prečo je toto dieťa také odlišné od ostatných. Bolo síce bystré, zodpovedné a správalo sa úplne v norme, ale príliš veľa rozmýšľalo. „Chcela by si niekomu napísať?“
Terezka sa zahanbila, oči zapichla do kaktusu pred sebou a ticho zaševelila: „Hej. Ježiškovi. Mama mi stále hovorí, že pred Vianocami sa píše Ježiškovi... Že keď niečo chcem, stačí mu napísať a on mi odpíše...“ zdvihla čokoládové oči na učiteľku. Vedela, o čom hovorí, veď si bola istá, že Ježiško existuje, len ako mu dať najavo, že čosi by si predsa na Vianoce priala...
Učiteľka sa na chvíľku zamyslela, najprv z nej chcelo vyletieť – veď žiaden Ježiško neexistuje – ale potom... Má ona vôbec právo brať tomuto malému stvoreniu ilúzie? Nie je to práve nádej, ktorá v tomto zakríknutom dieťati prebudila trochu života?
„Ukážem ti, ako sa píše adresa, vieš, adresa je veľmi dôležitá. Keď nie je napísaná správne, nemusí sa dostať k správnemu príjemcovi,“ poúčala malú žiačku.
Medzitým deti dokreslili a ručička na hodinkách naznačovala, že bude zvoniť. Pani učiteľka pozbierala papiere a po krátkom zadrnčaní školského zvonca sa pobrala do kabinetu.
Pri dverách sa stretla so spýtavým pohľadom Terezky. Podopierala stenu a tvárila sa, že tu čaká celú večnosť. Prišla jej na um adresa a pocítila nechuť k dieťaťu, ktoré trpezlivo čakalo na jej pokyn. „Tak poď,“ s nevôľou jej pokynula rukou, a spolu sa vybrali do kabinetu. Vzácne chvíľky pokoja cez veľkú prestávku bola zvyknutá tráviť osamote. Zvykla si započúvať sa do šumu vetra a popíjať vlažnú kávu. Terezka jej však narušila každodenný rituál.
Odomkla dvere a pustila ju dovnútra. „Tak ukáž obálku, ja ti adresu napíšem,“ ponúkla sa, aby nestrácala čas.
Malá jej ochotne podala obchytanú obálku a trpezlivo čakala, až učiteľka napíše: Ježiško, Nebeská 8, 888 88 Vyšné Nižné.
Terezka ticho riekla: „Mohli by ste mi to poslať, ja neviem, kde je pošta.“
Učiteľka prikývla a pohľadom odprevadila postavičku za dvere. Rýchlo si postavila kanvicu na kávu a s pôžitkom vychutnávala dvadsaťminútový relax. Na stole sa belela obálka. Priťahovala jej oči ako magnet. Otvoriť – neotvoriť? Pokušenie bolo veľké, no v duchu bojovala so zaužívanou úctou k listovému tajomstvu. Ále, čo už môže mať také malé dieťa za tajomstvo – že chce plyšového medveďa alebo barbinu?
Mierne trasúcimi rukami otvorila obálku a vytiahla jediný hárok papiera. Kostrbaté tlačené písmená boli okrášlené kvietkami. Zrak jej padol na podpis: Tvoja Terezka!
„Prosím, Ježiško, aby si mi dovolil ísť na Vianoce k babičke. Moja babička je veľmi dobrá, len otecko ju nemá rád. Mama vtedy plače a ja sa skryjem pod posteľ, aby som nepočula, ako sa hádajú. Prečo nemá rád moju starkú? Veď druhú nemám. Prosím, Ježiško, chcem byť s oou!“
Zamyslená prepočula zvonček. Ako v mrákotách sa vybrala do triedy. Prváčence sa zborovo postavili a s hrmotom zasadli, aby sa v poslednej hodinke spoločne potrápili s matematikou. „Aké zvláštne dieťa,“ pomyslela si. Iné by chceli bábiku, alebo novú mikinu, a ona chce byť so starou mamou. Ktovie, dumala pri pohľade na detskú tvár sklonenú nad písankou, prečo sa ten otec tak hnevá na babku. Zrazu jej napadlo, komu by mala adresovať tento list!
Z nebies sa spustili chuchvalce snehu, pod nohami veselo vŕzgala udupaná vrstva. Uberala sa na koniec mesta. Vyčerpaná sa dovliekla k domčeku zastrčenému na konci uličky. Po chvíľke rozmýšľania vhodila list do schránky a podvedome, hoci bola celý život ateistka, ho v duchu požehnala. Bodaj by sa tomu dieťaťu splnilo želanie.
•••
Vianočné sviatky ubehli ako voda, voňali škoricou a vanilkovým cukrom. Zanechali za sebou len smútok, že zas prídu až o dlhý-predlhý rok.
Terezka sedela v lavici ako obyčajne. S priateľkou rozoberali, kto čo dostal a koľko druhov koláčov stihli za dva týždne pojesť. Učiteľka vošla do triedy, práve keď zazvonilo. Pozorne si premerala tváričky detí. Sem-tam niekto chýbal, Jurko s Peťkom prehnali lyžovačku. Začala debatu na tému vianočných prázdnin. Ruky sa dvíhali a deti sa pretekali vo vykresľovaní svojich zážitkov. „A ty, Terezka? Ako bolo cez prázdniny?“
Všetky deti sa otočili smerom k zadnej lavici: „Dobre, pani učiteľka,“ rozsvietili sa jej oči. „Teraz to už nie je tajomstvo, čo som napísala Ježiškovi. Určite vás trápilo, čo to bolo. Chcela som svoju babičku, aby bola s nami na sviatky. Keď som posielala list Ježiškovi, verila som, že mi pomôže. A on pomohol,“ víťazoslávne sa obzrela po triede. „Deň pred Štedrým večerom šiel otecko do schránky po noviny a potom sa zavrel v izbe. Bol tam dlho, až sa mamička začala o neho báť. Šla sa pozrieť, či je v poriadku, a spolu prišli do kuchyne. Piekli sme medovníčky a rozprávali sa. Vtom zazvonil telefón a otecko dlho rozprával do slúchadla. Potom mi zakýval, aby som prišla, že chce so mnou hovoriť babka. Aká som bola rada! Otecko ju pozval k nám,“ uzavrela a slzička jej stiekla po líci. „Ježiško to dobre zariadil,“ zašepkala len tak pre seba.