PES

Nebolo to vždy tak.
Chodieval so starou babičkou na prechádzky. Jej deti jej ho kúpili, keď sa im sťažovala na osamelosť. „Nechodíte sem, ako je rok dlhý, nezavoláte, ani pohľadnicu nepošlete... Sama som, ako opustená vrana na konári, a vy mi milostivo raz za rok, na narodeniny hodíte omrvinku...“ Syn s dcérou sa na seba zadívali, potom rozpačito sklopili oči. „Vieš, mami, firma a rodina, som úplne vyťažený. Nemám čas ani sa oholiť.“ „Mami, študujem, nemám ani chvíľku voľna, veď vieš...“ Pes to vyriešil. Pocikával sa a skučal, chvíľku bol tam, hneď zase inde. Detsky dôverčivo jej vkladal nos do dlaní, olizoval jej papuče. Znamenal, hoci malilinkú, ale predsa spoločnosť a oporu v tmavých nociach, keď sa bála vytrčiť nos spod periny. Starecky vráskavými rukami ho túlila k sebe, priam fyzicky ju upokojoval pocit tepla z jeho srsti. Hoci mala pokročilú reumu, zvykla si chodiť na pár minút von v akomkoľvek počasí. Bol jej za to vďačný, otrocky oddane sedel celé hodiny pri dverách. Vonku bol slušný, bez vodidla s ním bezpečne mohla chodiť aj popri najstrašnejších dogách. Vôbec ho to nevyviedlo z miery, dôstojne sa prispôsoboval jej šuchtavému kroku.
Potom babička zomrela. Tušil, že čosi nie je v poriadku. Ľahla si do postele, ale nezakývala už naňho, aby jej vyskočil na perinu. Jej líce postupne vychladlo. Nevedel veľmi zavýjať, bol predsa ešte len šteňa, no v priebehu troch dní sa to dokonale naučil. Zhrození susedia za pomoci polície vylomili zámok na dverách. Presedel pri truhle celý deň. Ľútostivá suseda mu priniesla mlieko. Po pohrebe sa oňho nik ani neobzrel. Syn s dcérou rozpredali nábytok, dohodli sa na predaji bytu a rozdelení dedičstva. Malé psíča však nechceli. Aj napriek chladu a jesennému dažďu ho vyhodili na ulicu. Zimné mesiace prežil na dvore za panelákom, kde bývala jeho pani. Susedka mu občas niečo hodila, precediac medzi zuby niečo o nezodpovednosti a psom útulku. Deti, hrávajúce sa na dvore boli veľmi náladové, raz ho hladkali, inokedy sa oháňali palicou.
Bol jeden z mála jasných jarných dní, keď cítiť vo vzduchu slnko. Chlapcom na dvore sa veľmi páčilo, keď im nosil malú gumenú loptičku. Neustále ju kamsi hádzali, len aby ho utrápili. Vtom sa jednému podarilo hodiť ju cez cestu za ihriskom. Pes sa rozbehol, špinavá srsť mu viala okolo nôh. Zaškrípali brzdy a do trúbenia klaksónu zaznelo príšerné zaskučanie, nasledoval náraz a auto sa zastavilo na krajnici. Rozpačitý šofér sa sklonil nad kôpkou srsti, z ktorej premokala krv.
Najlepší priateľ človeka skončil na smetisku a krvavá stopa na ceste ešte dlhé týždne jazvila cestu. A stále nové a nové štence sa v zmätku obrovského biznisu dostávali k svojim novým majiteľom, aby sa raz pre ľudský egoizmus a namyslenosť ocitli na ulici a bezcieľne blúdili mestom...