Predstava o láske

Druhá možnosť ma premohla, aj keď sa kvôli hmle nedá rozoznať, či prší, alebo je len vlhko. Na nose sa mi usádzajú kvapky, ale nevadí. Míňam ošarpané bloky, škatule bytov ako z totalitných predstáv o kompaktnosti bývania. Chválabohu, vyrástla som na zdravom vidieku, nemusela som sa hrávať ako dieťa na stavenisku. Pod nohami mi čľapkajú kaluže. Nevadí, zdravá chôdza je predsa všeliek na všetky neduhy. Predo mnou ide rýchlym krokom žena. Oblečená je nedbanlivo, vyťahaná sukňa sa jej pletie pri rýchlej chôdzi do kolies kočíka, ktorý vŕzgajúc tlačí pred sebou. Za ruku ťahá sotva trojročné dieťa. Bez čiapky, vlásky zlepené, topánky po staršom súrodencovi. Špinavožltá vetrovka je celá premočená. Nesúvisle drobčí, netrúfa si odvrávať. Matka si mrmle popod nos čosi nezrozumiteľné, okorenené občasnými vulgarizmami. Nevyzerá, že by si dala povedať, že na ulici sa neslušne nerozpráva. Skôr by sa človek obával o vlastnú bezpečnosť. Dieťa zrazu zastane, v kaluži predo mnou je totiž jeho topánka. Nemá, chúďa, ani ponožky. S výrazom pokory potiahne matku za rukáv.
„Ty sopliak, no pozri čo robíš, ty trdlo...“ ešte chvíľu pokračovala v podobnom tóne. Drobná postavička sa zachvela od zimy. Ani neviem, prečo som sa zastavila. Veď nemám v úmysle obhajovať utláčaných, pretože sa to môže zvrtnúť proti mne. Keby som sa však neozvala, určite by mu v záchvate zlosti jednu vylepila.
„Dajte, pomôžem vám,“ obraciam sa k nej s nesmelým úsmevom, aby som ju nedráždila. Vzala som zablatenú topánku a nehľadiac na špinu ju nastokla decku na nôžku. Zarazene ma sledovala spod hustého obočia, asi za mojím konaním hľadala čosi nekalého. Zašomrala čosi, akože poďakovanie. Malý sa na mňa díva nedôverčivo. V očkách má očakávanie. Zalovím v kabelke, mám tam zabudnutú čokoládu. Jediné, čo má na tvári čisté, sú veľké, hnedé oči. Preskakujú mu skúmavo z matky na mňa. „Na, zober si,“ núkam ho ticho, aby bol jasný kontrast medzi kričaním matky a slušnou rečou dobre vychovanej ženy.
Idem popri nich, pretože dieťa, akonáhle vzalo ponúknutú čokoládu, chytilo sa mi ruky a nemieni sa pustiť. Matka cestou čosi vykladá o sociálnych dávkach, ľahostajnosti štátu a opitom mužovi, čo doma dospáva opicu. Zopár chodcov, ktorí napriek mrholeniu brázdia ulice, si ma začudovane obzerá. Chytá sa ma čoraz väčšia ľútosť. „Ak by ste chceli, mám doma nejaké detské veci po synovi. Dokonca aj pár topánok.“
„Prečo mi to chcete dať?“ Stojí pred mojimi dverami. Podávam jej objemnú tašku a zopár pomarančov. Nejde jej to do hlavy. Nestretla sa so záujmom bielych ľudí. Mám na jazyku, že to pre oči jej syna - presne také má ten môj, veľké, hnedé, žiarivé. Akoby som ho znova videla, ako sa ma drží za ruku a veselo šteboce. Bolo to veľmi dávno. Pochytila ma akási nadnesená nálada. „Chcela by som vám pomôcť,“ odpovedám a ona sa na mňa po prvý raz pozrie. Priamo do očí: „Vy ste dobrá, pani. Škoda, že nie sú všetci ako vy...“
Pod schodami v ošarpanom kočíku zaplače jej druhý drobec. Na ten zvuk sa náhlivo skloní a chytí mi ruku. Bleskurýchle na ňu kladie bozk a vzápätí mizne dolu schodmi. Rudko, ako som sa z krátkeho stretnutia dozvedela, ma ešte naposledy obdarí nevinným pohľadom hnedých okáľov a uteká, pokiaľ mu veľké topánky dovolia, dolu schodmi za ňou. Za svojou matkou, ktorú nadovšetko miluje. Je preň všetkým. Nepozná inú lásku, len takú ukričanú, ktorá sa sem-tam prejaví pohladením a nesmelým úsmevom. Aj za to je však vďačné. Aj s takouto dávkou lásky sa dá žiť.