Prvý deň v škole

,Ešte ani do školy nechodí a už má nočné mory...‘ pomyslela si Sylvia. V duchu sa preniesla do detských čias, keď v záchvatoch totalitných manierov všetci „žrali“ socializmus. Dnes sa deti nemusia učiť skladať ruky do pozdravu, ktorým deklarovali, že sú „vždy pripravené“. Nemusia tvrdnúť na pionierskych schôdzkach, organizovať timurovské hliadky, titulovať všetkých „súdruhmi“ a „súdružkami“. Dnes sa deti musia báť iba výpalníkov, novodobých vírusov, krachu banky alebo neohlásenej písomky. Z učiteľov predsa nemá strach ani úplne malý prváčik.
Prestávajú byť nositeľmi disciplíny a mravnosti. Stávajú sa skôr chodiacimi encyklopédiami, ktoré nik neotvorí. Sú vhĺbení do seba a na deti si kričať nedovolia, pretože by mohli prísť o prácu. Kde sa teda vzal ten sen?
Upokojila dieťa, pohladila malú strapatú hlávku a preniesla sa opäť do čias, ktoré boli ukryté pod hrubým nánosom spomienok...
Vyobliekaná cupitala vedľa mamy do školy. Na chrbte jej skákala nová taška, ktorú dostala na narodeniny od starej mamy. Vybetónovaná plocha pred budovou sa pomaly zapĺňala vzrušenými deťmi. ,Aká asi bude ich trieda? Koľko obrázkov bude na stenách a aká súdružka učiteľka sa na mňa usmeje spoza stola?‘ - Vŕtalo jej v hlave.
Do ucha sa jej predieral rušivý zvuk - ktosi kričal a častoval malé deťúrence nelichotivými zvieracími menami. ,No zbohom, ‘ pomyslela si. To asi bude súdružka...
Po vstupe do triedy skamenela. Za stolom sedela práve tá „milá“ učiteľka, ktorá sa oddávala vybíjaniu zlosti na nevinných prvákoch. ,Práve táto ma má učiť celý rok?‘
Roztrasená zapadla do lavice, pričom sa jej na nových silónových pančuchách (tak prosila mamu, aby jej ich dovolila vziať) zatiahlo očko. Kým sa spamätala, do triedy naskákalo množstvo rozštebotaných drobcov. Hromový hlas zaburácal nad hlavami:
„Ale hneď sa uzemnite, lebo bude zle!!!“ a nepripúšťal žiadnu diskusiu. Ktorási bojazlivá dievčinka sa trhane rozfňukala. „Žiadne fňukanie, čo je to tu, materská škôlka? S nikým sa tu babrať nebudem...“ Chúďa preľaknuto stíchlo. Zavládlo hrobové ticho. Nepríjemná súdružka vystrúhala na kostnatej tvári čosi podobné úškrnu smrtky a oboznámila ich s rozvrhom a potom spustila siahodlhý zoznam svojich požiadaviek: čo si zajtra doniesť, ako sa čisto a slušne obliekať, zopnúť si vlasy, nech sa neopovážia zabudnúť si hygienické vrecúško a hlavne, všetci musia celých 45 minúť nepohnute sedieť a ak práve nebudú držať v ruke ceruzu, musia mať ruky za chrbtom...
Unavene sa dovliekla do šatne, kde už na ňu mama čakala. Sklamane pozrela na dcéru, ako sa to tvári - veď je to slávnostný deň! Nemala silu vysvetľovať, pripadalo jej hlúpe sťažovať sa, keď vlastne k nej samotnej súdružka surová nebola. Podvedome cítila, že nie je vo svojej profesii dobrá a úspechy dosahuje len neustálym terorom.
Prešiel september a Sylvia do školy chodievala s obavami. Cítila, že sa čosi stane. Keby si nebola našla priateľky na život a na smrť, bola by pre ňu škola utrpením. Akosi ľahšie sa znášalo sekírovanie súdružky učiteľky, keď nebola vo svojom trápení sama.
Bola hodina matematiky a na magnetickej tabuli sa veselo priatelili hrušky s jablkami. Okrem optimistických farieb nevládlo v miestnosti nič príjemného. Strohý hlas vyvolával obete pred tabuľu. Sylvia mala od strachu v žalúdku kameň.
„Sylvia, znázorni, koľko je tri plus tri...“ Vyštekla niekam do éteru ježibaba, občianskym menom pani Stoličná.
Vytackala sa z lavice, nerobilo jej problém pospájať ovocie, len ten pohľad príšerných chladných očí ju magicky oberal o energiu. Urobila chybu, spárila dve hrušku a štyri jablká. Súdružka sa vo svojej mohutnosti napodiv rýchlo presunula k nej a schytila jej medzi palec a ukazovák jemné vlásky nad uchom. „Čo to má byť? Ty nevieš počítať? Ták, aby si si zapamätala...,“ ťahala jej hlavu čoraz vyššie. Zaťala zuby a nevydala ani hláska, čo robustnú učiteľku rozzúrilo ešte viac. Našťastie, zazvonilo. Odsotila Sylviu smerom k lavici a dôstojne odplávala do zborovne.
Fuj, ako dobre, že dnes sa už týranie detí nepraktizuje. Vtedy sa všetko zmietlo zo stola s tvrdením, že výchovný postup príkladnej komunistky je namieste, veď už učí vyše dvadsať rokov... Rodičia nemali v tejto kauze žiadne slovo a Sylviu zachránil len šťastný osud v podobe milej druháckej nástupkyne, ktorá prišla rovno z vysokej školy. Celá trieda sa cítila ako v raji.
***
Učesala dcére vlásky, obliekla sviatočnú sukienku. Ruka v ruke sa vybrali spolu s inými rodičmi do školy. Slávnostný príhovor mal začať o dvadsať minút. Na semafore zasvietil červený panáčik a tak sa pridali k čakajúcim na obrubníku. Vedľa stála zhrbená starenka v rozgajdanom svetri a vyčaptaných topánkach. Keď sa objavila zelená, všetci sa pohli, náhliac sa cez zebru. Vyhúknutý chalan prevrátil starej žene tašku na kolieskach a ani sa neobťažoval zabučať „pardon“. Sklonila sa a pozorne pozbierala vysypané jablká, sáčky s cestovinami a instantné polievky. Zodvihla sa zo zeme a pohľad jej padol na výraz tváre stareny. V mozgu jej zablikal výhražný signál: Stoličná! Pud sebazáchovy jej pomohol sa odlepiť z obrubníka a náhlivo ťahala dcéru za ruku. Začula ešte: „Ďakujem pekne, mladá pani...“, zo slušnosti sa obzrela, aby kývla hlavou. Zachytila len úbohý výzor a zanedbaný vzhľad niekdajšieho oporného piliera socialistického školstva.
Aj keď nebola pomstychtivá, podvedome ju prepadol naozaj dobrý pocit zadosťučinenia. Dcérka podozrievavo šibla pohľadom na mamu, ktorá sa celou cestou do školy akosi čudne usmievala...