rozhovor so smrťou

Je tu, aj keď ju nevidíme. Fialovým plášťom omotáva zem, pach kadidla ostáva ako pečať zašlej slávy v jej stopách na piesku. Symbolizuje ju uschnutý list brezy, zmrzutá kvapka rosy, ktorá sa stáva kryptou pre podenku či jednoduchý kríž na okraji cesty. Každú sekundu na svete zomrie človek. Smrť nie je len ukončením biologickej existencie ľudskej bytosti, stáva sa aj bránou do večnosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)


Mnohí umelci vás stvárňujú ako vetchú starenku s kosou na pleci... Prečo práve s kosou?

Ide hlavne o úmysel načrtnúť ostrie osudu - práve preto tá kosa. Veď sa hovorí - smrť ho skosila v najlepších rokoch... Možno je to pre ten dobrý, široký záber, ktorým kosa zasiahne množstvo stebiel trávy. Rovnako dobré znázornenie by bolo aj s britvou, guľometom alebo s loveckým nožom. Aj tak je to jedno, pretože ja nepoužívam takéto nástroje. Ľudské vnímanie odobratia života fungujúcemu organizmu mi je cudzie. Ani tá predstava starenky, zahalenej v sivom plášti nie je výstižná. Nemám tvár, som jednoducho tu - prítomná ale nehmotná.

Dokážete vôbec cítiť bolesť, smiať sa?

Krutosť v náplni práce mi nedovoľuje takýto luxus. Som nehmotná, nemám tvár a aj keby som cítila niečo podobné veselosti, nemohla by som to vyjadriť. Ale cit ako emočný posun vnímam. Niekedy ma prepadne ľútosť, keď musím zobrať matke dieťa. Ale na rozdiel od ľudí mám schopnosť predvídať, takže viem, že na niečo každá smrť upozorňuje a v konečnom dôsledku je iba prerodom do iného sveta. Ja síce necítim, ale dokážem prijímať bolesť, vystrelenú ako obrovská boxerská rukavica zo zhromaždenia okolo čerstvo navŕšenej hliny na cintoríne.

Ste škaredá, aspoň sa to o vás tvrdí... Prekáža vám to?

Nie som z tých, ktorým vlastná identita robí problémy. Keď chcem, dokážem byť aj krásna. Vtedy sa ponášam na spánok, hlboký a nezvratný. Prinášam úľavu v utrpení, blaženosť do hodín bolesti, koniec útrap. Za mnou nastupuje milostivý pokoj a únava duše ustupuje. Nemyslím, že som až taká škaredá. Niekedy viem byť krutá, ale nie je to mojím pričinením. Za všetko môžu tí, ktorí ničia telesnú schránku, rozhlodávajú rovnováhu v organizme, ničia jeho funkcie, berú životný elán a tým človek nevyhnutne speje k svojmu zániku.

O kom je reč?

O tých, ktorí menia môj obraz podľa momentálnej situácie. Bolesť, Utrpenie, Rakovina a rôzne jej sestry choroby. Práve kvôli nim ma ľudia pokladajú za hroznú a odpudzujúcu. Nehnevám sa na nich, aj tak sa so všetkými raz stretnem a oni pochopia, že za svoj obraz nemôžem. Chvíľa, kedy môžem vysvetliť a dokázať svoju neangažovanosť vo sfére ľudského utrpenia, je síce krátka, ale na stručné objasnenie stačí. Nemám záujem na predlžovaní útrap, ani na bolesti. Nemôžem ani za úrazy a nehody. Všetko je na slobodnej vôli človeka, ja neovplyvňujem jeho konanie.

Nie je náročné lietať po celej zemi a v priebehu sekundy vybaviť toľké množstvo klientov?

Mojou úlohou je vlastne asistovanie pri odchode duše z tela. Nie je to zložité, väčšinou sa duša od tela odoberie sama. Od počiatku sveta som si túto úlohu natoľko osvojila a zautomatizovala, že mi nerobí problém to zvládnuť. Nie je však správne, keď si ma ľudia predstavujú, ako stojím, obhrýzam si nechty pri posteli v kúte a mávam od netrpezlivosti kosou. Na miesto činu nabehnem až vtedy, keď je všetko jasné, keď už jednoducho niet pomoci.

Ako porovnáte svoju pozíciu v spoločnosti dnes a pred tisíckami rokov?

Niekedy ma ľudia akceptovali, rešpektovali moju vládu nad ich životom. S úctou sklonili hlavy, keď som okolo prefrčala a brala život plnými priehrštiami. Dnes sa mi vysmievajú, robia zo mňa fetiš bez vlastnej vôle, manipulujú mnou a predávajú ma na každom rohu. Aj keď nie som pomstychtivá, rada by som im to vrátila. Zbytok súdnosti ma však drží na uzde. Najviac ma vie pobúriť, keď vyrieknu môj ortieľ nad niekým, koho som mala v pláne ešte dlho nechať žiť. Berú mi moju funkciu a to sa mi nepáči. So mnou by sa nemal nikto zahrávať.

Ste jednou z mála skutočností života, ktorá neminie nikoho z nás... V momente stretnutia sme si všetci rovní... Prečo?

Nepamätám sa, kto povedal: Človeče, pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš... Všetci ľudia by mali mať na pamäti svoju pominuteľnosť. V momente smrti Pravda zotrie všetky rozdiely medzi ľuďmi, peniaze, pýchu, pekné šaty, plastikou vylepšenú tvár, vzdelanie či pôvod - všetko sa pominie. Je preto dobré sa pripraviť a nebudovať si pozemské bohatstvo, ale investovať do duchovných statkov. Sú jedinou batožinou, ktorú si so sebou cez hranicu môžete vziať.

Nataša Sallaiová

Nataša Sallaiová

Bloger 
  • Počet článkov:  109
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenáfejtónymoje šibnuté rozprávkykritikaSúkromnépoviedočky

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

91 článkov
Marian Nanias

Marian Nanias

274 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

767 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu