Slzy mi vyšli do očí. Ale ako pomôcť?

V košíkoch maslo, syry, chlieb, víno… Olivový olej. Predo mnou stojí babička. Má sukňu, ktorú určite nosí už dvadsať rokov, chudé nôžky v hrubých kamašoch (my, čo sme vyrástli v socíku, vieme, čo sú kamaše), skromné topánočky. Kabátik z čias dávno minulých. Milá tvárička schovaná v šatôčke. A vo vozíku: Jeden rožok. Šesť centov. Pri pokladni trpezlivo čakala, kým jej vydajú. Pozrela som sa do svojho vozíka - čokoládky margotky pre deti, jogurty, slané tyčinky pod zub do práce. A ona len ten jeden rožtek. 
Prvý moment mi napadlo, že: Ále, možno má doma v skrini uschované a nechce ich vytiahnuť. Alebo si navarila fajný guláš, a chýba jej jeden čerstvý rožtek k tomu a obed je dokonalý. Ale akosi mi to nechcelo zapasovať do obrázka, ktorý sa mi natŕčal: Pane Bože, prečo? Prečo človek, ktorý celý život pracoval, si môže dovoliť kúpiť pár dní pred dôchodkom JEDEN ROŽOK? Nech sa kaviárom a šampanským zadusia naši poslanci, to toto nevidí náš prezident hlavy štátu? A všetci nenažranci zo sociálnej poisťovne? Sme krajina plná ľudí, pekných a dobrých, ktorí si zaslúžia aj trochu normálne žiť…
Napadlo mi, že pobežím za ňou a strčím jej svoj nákup do rúk, ale raz sa mi stalo, že som chcela jednej podobne vyzerajúcej babičke doplatiť za nákup v mäsiarni a ona sa na mňa oborila, že čo si to dovoľujem…