Som normálne prekvapená

Fakt som netušila, že to tak zaberá. Sťažujete sa, ľudia, aspoň taká maličkosť ako tetuška pri pokladni Vaše sťažnosti vezme do úvahy a nabudúce si dá pozor. Darmo, papier snesie všetko a písané slovo má obrovskú váhu. Ale čo je najsmiešnejšie? Nie to, že toto som zaregistrovala o tri-štyri dni po článku. Nie to, že som síce uviedla meno tej tetušky, ale nie mesto, kde Lidl je a aj tak to asi kompetentní zaregistrovali. Ale môj pocit je smiešny. Bolo mi ľúto, že som si otvorila hubu, resp. vybujačila sa v počítači. Prečo? Keď je niekto neadekvátne nepríjemný, prečo mám ja pocit hanby, keď to niekomu poviem alebo niekam to napíšem? Asi sa musím prihlásiť na kurz asertivity.
Keď som písala o tom, ako bolo moje dieťa na lyžiarskom a niekto tam robil psie kusy, bola som úplne paf, že na rodičovskom to vedeli všetky učiteľky, hoci som ten článok na žiadosť svojho dieťaťa (mami, nehnevaj sa, ale si strašne ukecaná) stiahla. Ale náprava sa udiala aspoň v tom smere, že dieťa, ktoré tie psie kusy robilo, si dáva pozor. Netušila som, koľko ľudí číta, vie čítať a číta Sme. Super poznanie.
Keď som sa sťažovala na našu bývalú pani poštárku, čo mala otváracie hodiny do 14.30 na poštovom regulačnom úrade, a oni mi vyhoveli, ba dokonca dali za pravdu a stiahli tej nešťastnici prémie, čo mala každý mesiac za tie štyri hodiny práce denne dva metre od domu a vďaka mne sú v stredu otváracie hodiny do pol piatej, za čo sú mi určite mnohí vďační, prepadol ma podobný pocit, že som asi mala byť ticho. Kde je hranica, kedy sa môžeme ozvať, keď máme pocit, že sme v práve?