Spomienky

Obrázok prvý:
Malá Saška, nemá ani päť rokov. Sedí na schodíku, v ruke zviera plyšového macíka. Nefalšované slzy sa jej lejú dolu tvárou. Nevidno to, ale pliecka sa jej nepatrne otriasajú. V očiach má svoje krásne kučeravé vlásky, preto je dokonale zamaskovaná. Kým si ju všimnem, stihne naplakať aj za džbán sĺz. „Čo ti je Sašenka?“ „Je mi smutno.“ Nuž, prečo už môže plakať také malé dieťa. Pre oškretý prst, alebo že by chcela jogurt? „Za starým ockom.“ upresňuje po chvíli. Starký jej zomrel, keď mala dva roky. Ako si ho môže pamätať? Ja si pamätám až obdobie okolo pionierskeho sľubu. „Starký bol najlepší na svete.“ nedá sa utešiť.
„Keby som aspoň mohla mať jeho fotku pri posteli. Rozpávala by som sa s ním stále, ani by som z postele nevyliezla....“ Chvíľku ešte ticho plače. Potom doslova zaklincuje: „Ja chcem umrieť, a potom budem s ním....“ Hovorím jej, že potom by zase nechala tu svoju mamku, ocka, starkú, sestričky... Neviem, či to pomáha. Keď sa zhodneme, že starký ju má rád a stále je s ňou, pomaly sa upokojí...

Obrázok druhý
Petrík má dva roky aj niečo. Rozumovo veľmi vyspelé dieťa však nemôže pochopiť, že dedko zomrel. Chodí po kuchyni, otvára dvere na špajzke, nakúka dnu. Všetci sú zadumaní, každý so svojím osobným smútkom. Ale Petrík hľadá ďalej. Nazerá aj do kúpelne. „Kde je dedo?“ krúti hlavou. „Musí tu predsa byť. Vždy tu bol.“ Zrazu ho niet. Utešujeme sa, že Boh si berie len tých dobrých. My ostatní, čo sa budeme stretávať okolo vencov na betónovom kvádri, čo máme ešte čo naprávať vo svojich životoch, tu musíme ešte chvíľku trpieť. A polepšiť sa.

Obrázok tretí
Odchádzam od starej mamy. Videla som ju v truhle, a modlila sa za jej dušu. Vždy som tušila, že niekedy tam budem musieť prísť s vedomím, že je to posledný raz. Ale vždy som si aj myslela, že to nepríde tak skoro. Že to bude až vtedy, keď to budem môcť zniesť. Keď budem schopná sa s tým vysporiadať. Zisťujem, že tentoraz to bolo naozaj naposledy. A tiež mi je jasné, že nikdy nebudem dosť stará a skúsená, aby som to vedela stráviť. Už ju nikdy neuvidím. Zatiaľ mi to nedošlo. Lebo akosi rozmýšľam, že aká škoda, že už nič nebude také, ako predtým. Pomaly budem chápať, že je to naveky. Že už nikdy nebudem klábosiť na tému kapustovej polievky, alebo háčkovania záclon. Už nikdy mi nebude kývať z balkóna, neochutnám jej skvelé moravské koláče a nedostanem jej úprimnú pohľadnicu na narodeniny. Mám zlosť na čas. Lebo sa nedá vrátiť....