V to leto zavládlo katastrofálne sucho a na okolí sa zem zmenila na vyprahnutú popraskanú púšť. Ľudia zúfalo hľadeli na vysušené polia a na stromoch ovocie zhnilo a scvrklo sa na nepatrné trpké bobule. Nebola som vystavená suchu, pretože jedine okolie močiara odolalo nepriazni počasia. Keď som o dva roky dosiahla úroveň povrchu zeme, nadšene som sa rozhliadla po svete. Aká radosť, mať pred sebou roky a roky života. Vídavala som Ferka, teraz už vyhúknutého puberťáka, ako sa predvádza pred rovesníkmi v močiari. O rok som už mala prvé ozajstné lístky, ale začal mnou lomcovať strach, či ma niekto omylom neskosí. Lúku okolo močiara totiž zoštátnili a chamtivé JRD kosilo trávu všade, kde sa dalo. Netúžila som ukončiť svoj krátky život v žalúdku kravy, aj keby mala byť štátna.
Ďalšie leto mi prinieslo mnoho drevitých buniek, rástla som ako z vody. Teraz už bolo jasné, že som strom, nik si ma nemohol pomýliť s obyčajnou bylinou. Ferko sa na mňa nepamätal z čias, keď som bola ohryzkom z jabĺčka, ktoré s chuťou jedného letného večera zjedol. Staral sa o mňa a ohradil môj krehký kmeň dreveným plotom. Bol už pomerne veľký chlap, dokonca sa mal ženiť. Jeho láska k stromom mu predurčila, že sa stane lesníkom. Blízko močariska stojí horáreň, útulná a bezpečná. Tam sa uchýlil aj Ferko, teraz už správca štátnych lesov. Ja som už mávala prvými nesmelými konármi. Nikto mi neubližoval, bola som skôr raritou na rozhraní bažiny a obývaného priestoru. Niekoho by toľká vlhkosť zabila, ale mňa nie. Nedala som sa a postupne som dosiahla dvojmetrovú výšku. To už ujo František, sivastý muž v zelenom obleku netrpezlivo čakal, kedy po prvý raz zakvitnem. A vtedy som náhle zacítila, ako to bolí, keď sa rodia kvety. Ich biele jemné lístky sa rozvíjali dva dni, a ja som sa od šťastia nemohla ani pohnúť. Boli štyri, ale ani z jedného nebolo nakoniec jabĺčko. Jeden mi odkmasol nezbedný vietor, ktorý sa nečakane prihnal v nočnej tíšine. Dva uschli, a včielky sa o ne ani neobzreli. Štvrtý zvädol, ale vydržal najdlhšie. Pochopila som, so smútkom v duši, že ďalšie budú až o rok. Smutne som kývala vetvami, takými chudobnými na listy. František pochopil môj smútok, na jeseň pritiahol ku mne celú fúru hnoja - výživného a ustáleného. V zime som sa upokojila, nadšene som čakala do budúcej jari. Prišla, vyobliekaná v ružovom, celá upachtená. Mala som len dva dni na to, aby som tým kvetom dala požehnanie. Hnoj pomohol, bolo ich skoro tridsať. Čuduj sa svete, včeličky sa odo mňa ani nepohli. Nocovali u mňa, kým neopelili všetky do jedného. Tie prvé jabĺčka som udržala do jesene len s najväčšou námahou. Radostne cupli na zem, kde sa ich ujali starostlivé ruky. Tešila som sa, vedela som, že oddnes som dospelá.
Roky plynuli, a môj Ferko bol už starý deduško. Na mojom kmeni sa skveli rôzne smiešne nápisy ako: Janko miluje Anču, alebo Som tvoj a k tomu prebodnuté srdce. Keby ma to nebolelo, aj by som sa zasmiala. Každý z dediny sa čudoval, ako je možné, že tak ďaleko od obývaného priestoru rastie taký kultúrny strom. Dokonca ma povýšili na patrónku močariska. Konali sa pri mne rôzne zábavy pod šírym nebom. Bola som šťastná. Ferko zostarol, jeho dni sa pomaly míňali. Jeho synovia - tie malé okrúhle jabĺčka - už boli rozlezení po svete. Žena ho už dávno predbehla na cintorín, a jeho jedinou povinnosťou bolo chodievať k nej sem-tam sa vyplakať a vyžalovať zo svojej osamelosti. Cestou domov sa pri mne vždy pristavil. Zapálil si staručkú fajočku a usadil sa pomaličky pri mojich koreňoch. Väčšinou zaspal, no dnes to trvalo až do zotmenia. Nebolo už leto, ba dokonca aj jeseň sa už poberala preč, preto som sa bála o jeho zdravie. Nesmelo som spúšťala jeden list za druhým v nádeji, že ho zobudím. Nestalo sa tak. Dodnes sa čudujem, prečo ho nenechali tí bieloodetí blázni spať pri mne. Bolo by mu tu dobre. Moje ovocie je každým rokom väčšie a chutnejšie. Som sama, lebo Ferko sa už nikdy nezastaví v mojom tieni, ale nie som nešťastná. Spoločnosť mi robí milý ďateľ v červenom klobúčiku. Šušká mi novinky z hory a teší sa so mnou na ďalšiu jar. Vtedy opäť zakvitnem ako obstarožná, robustná nevesta a moje kvety budú voňať široko-ďaleko. V mojom tieni sa budú hrať deti a v mojich kvetoch budú klíčiť jabĺčka - také okrúhle a červené ako detské líca.
