Starci sú trápni…

Odznelo to na celý autobus. Očividne bola hrdá na svoje konštatovanie. Premkla ma akási už dávno nezažitá hanba.
Aj ja som rodič. V jej očiach – žabky chodiacej zrejme na strednú školu – som asi aj „starec“. Blížim sa nezadržateľne k štyridsiatke. Som teda trápna? Spýtala som sa sama seba. Bolo mi vnútorne zle. Už som sa nepozerala na tú dievčinu s pocitom, akí sú dnes mladí pekní (my sme nemali toľko dobrých handier, ani sme neboli takí usmiati a spokojní…) Už mi pohľad zaletel len na jej tvár, či ju to, čo povedala na „plnú hubu“, nezarazilo. Či sa náhodou nečervená… Kdeže. Kam sa podela hrdosť na rodičov? Na starých rodičov? Poznám X starších ľudí, ale takéto zovšeobecnenie, že „všetci mladí sú zlí, nevychovaní, nevzdelaní, protivní…“ som od žiadneho nepočula. Starší pán, ktorý oslávil predvčerom 87 rokov, kreslí pre mladých obrázky, píše im príbehy a rozdáva ich susedom. Obdivuje mladých, akí sú vzdelaní a praje im len to najlepšie. 
Čo je dnes trápne? Keď si mladí nevážia svojich rodičov… Dostala od nich slušné gény - vyzerala veľmi dobre. Aj oblečenie, a zrejme aj postavenie, aj vzdelanie. Asi by neboli nadšení, ak by vedeli, že ich dcérenka takto „miluje“ na verejnosti.
Moja stará mama, ľúbim ju, aj keď je už skoro päť rokov v lepšom svete, bola klenot. Najlepší človek na svete. Slovo „trápna“ som ju nepočula ani vysloviť. Koľko hodnotných starkých poznáme? Sú starci trápni? Nie, milá blonďatá dievčina. Ty si bola včera trápna. A riadne. Urazila si všetkých starcov a starenky, všetkých rodičov. A hlavne svojich.