Kýve si nohou do taktu padajúcich kvapiek. Mrholí. Šedivé mraky každú chvíľu pohltia obzor nad kopcami. Ujko v búdke sa očividne nudí, zabáva sa opľúvaním rôznofarebných chryzantém pod oknom. Šialený dom, alebo Levoča 13, tak sa to tu volá... Na oknách už len zp zvyku visia pôsobivé mreže, pomedzi ktoré vejú sušiace sa ponožky. Pred ústavom ticho hrdzavie prastará sanitka, v ktorej zvykne prespávať trucujúca tlstá Magda, ak jej na obed neuvaria jej obľúbené špagety so syrom.
Prednedávnom sme prijali nového pacienta. Nik mu nevybije z hlavy, že je ôsmym vtelením Budhu. Celé dni trávi v nehybnom sede, ešte aj upratovačka ho minule musela povysávať, lebo bol už celý zaprášený. Ďalší zas trpí utkvenou predstavou, že je rohožka. Leží pred dverami a ak si doňho neutriete nohy, začne za vami behať a dožadovať sa blata z topánok. Vlastne sa mi tu páči. Po roku nezabudnuteľných zážitkov s tunajšími zverencami ma už nemôže naozaj nič rozhádzať. Psychiatrické výjavy z mestskej hromadnej dopravy, či kolapsy na daňovom úrade mi už pripadajú ako úbohá paródia na mexické telenovely.
Môj obľúbený pacient je Oldo. Bol vlastne úplne OK, len raz sa dostal do problémov vo výťahu. Ostal v ňom visieť zhodou okolností s poisťovacím agentom, z ktorého sa po troch hodinách vykľul Jehovista na pol úväzku. Po piatich hodinách ich vyslobodil miestny požiarnik. Poisťovákovi už nebolo pomoci, ale Oldo sa usmieval od ucha k uchu. A usmieva sa doteraz... Minule za mnou prišiel s tým, že v kuse cíti v povetrí naftu. Odvtedy v rámci rannej rozcvičky spoločne oňuchávame steny a štvornožky brázdime nekonečné chodby liečebne. Okrem tejto dôležitej činnosti spolu vedieme nekonečné rozhovory na témy teplokrvnosti obojživelníkov, či schopnosti kosca existovať s dvoma nohami. Táto problematika sa pravdepodobne stane témou mojej dizertačnej práce.
Malvínka, osôbka s páperím strieborných vláskov na tyle a večne uslzenými očami ma zase privádza do úžasu svojou neskutočnou schopnosťou neustále plakať. Žasnem, odkiaľ sa berú tie potoky, keď jej jediným denným prísunom tekutín je pravidelný pollitrík nalačno. Svoj splín vlastne ani nevie vysvetliť, ale datujem ho približne do momentu, keď náhodou v telke dávali priamy prenos stretnutia našich basketbalistiek s Kórejčankami.
Tlstá Magda zase trávi dni preberaním kôpky klincov - hľadá totiž stratený exemplár, ktorý má doľava sploštenú hlavičku. Jej napäté funenie sprevádzajúce túto činnosť je jediným prejavom toho, že ešte žije. Bez škatule s klincami sa nepohne - berie si ich aj do sprchy. Minule jej zhrdzaveli, tak sme jej ich chceli vymeniť za nové - ligotavé. Veď čo by sme neurobili pre blaho našich pacientov... Ale kým sa vrátnik dohrkotal starým trabantom zo železiarstva, stihla vysypať všetky smetiaky na dvore. Aj tak však tri klince ostávali nezvestné. Našťastie som mal v zásuvke zvyšné - šetril som si ich na deň, kedy budem pritĺkať na dvere na konci chodby dve krásne nuly. Magda však bola dôležitejšia, musel som ich teda oželieť.
Oldo mi však robí starosti. Objavil som mu v skrini zabrúsenú lyžičku a pod vankúšom tri uspávacie tablety. Niečo chystá, ale nemôžem sa dostať cez blokádu jeho strnulého úsmevu.
V dnešný krásny deň ide napodiv všetko ako po masle. Sprchovanie najťažších prípadov, ostrihanie Vojta, ktorý si zaumienil, že porazí v dĺžke vlasov držiteľku Guinessovho rekordu, i odhalenie sprisahania skupinky troch schizofrenikov. Ak by sa im podarilo obsadiť najlepšie miesta pred televízorom v spoločenskej miestnosti, bol by som večer nahratý - ide totiž moja obľúbená telenovela.
Poobede je pokoj. Olda som však od raňajok nevidel. Väčšinou totiž v tesnom závese za Magdou, ktorá vyberá nožom na maslo klince zo stoličiek i dvier, vysvetľuje náhodným protestujúcim dôležitosť tejto činnosti pre rozvoj jej inteligencie. Dnes sa však po ňom zľahla zem - alebo skôr fľakaté linoleum. K večeru, keď v telke bežia telenovely, mi začína byť jasné, že musím podniknúť výpravu do Oldovho kráľovstva. Nedajbože bude chorý. Alebo sa stratil v parku...
Trielim do miestnosti na samom konci dlhočiznej chodby. Vpálim do vnútra s tušením niečoho strašného. Olda niet. Na zemi sú rozpučené čipsy, vyblednuté slipy, z prievanu v povetrí poletujú chumáčiky páperia z potrhanej periny. Vzorne poskladané pyžamo prezrádza odborný zásah sestry Klementíny, ktorá v minulosti túžila byť vojačkou. To značí, že Oldo je nezvestný už od minulého večera...
No zbohom, prémie, odmeny i osobné ohodnotenie. Rozmýšľam, na koho to chytro zhodiť, aby náhoda, ktorá vie byť riadna sviňa, nestihla práve mňa. Zrazu počuť v kancelárii telefón. Nastavil som ho na najvyšší stupeň, aby som ho počul, aj keď na chodbe pacienti hrajú céčka. Bežím, aby som to stihol vziať. Možno volajú z márnice, že majú Olda. Alebo ho čapli pod mostom, ako podpaľuje trávu... Možno robil výtržnosti v miestnom pohostinstve, alebo žobral pred radnicou.
„Haló...“ ozýva sa mi do spoteného ucha. Slaný cícerok mi tečie po chrbte pomedzi lopatky. Fučím.
„Prosím vás, mohli by ste pozrieť, či je pacient na čísle 17 vo svojej posteli?“
Sedemnástka je Oldovo kráľovstvo. Teraz som tam bol, preto vôbec nepokladám za potrebné hnať sa tam znovu.
„Nie je,“ vyšteknem do mušle.
Počuť chrapľavý rehot. Pomedzi trhané sípanie počuť: „Super, super!“ kričí ten na druhej strane. Nechápavo civím na nástenku vzorných pracovníkov. Po mojej fotke v tesnom obleku lezie vypasená mäsiarka.
„A to prečo?“ nemôžem sa neopýtať. Som už raz taký - zvedavý od detstva.
„No, “ hovorí ten na drôte. „To znamená, že sa mi konečne podarilo zdrhnúť!“
