Tetuška Germušková, „skvelá“ pokladníčka

Ja viem, že tetušky pri pokladni nemajú na ružiach ustlané. Zarábajú určite menej ako ja. Ale táto jedna bola perla. Ani ostatné neboli zlé, ale tá milá blondínka bola zlatá. A ešte stále je, ale už v inom hypermarkete. No, a teraz o tetuške z utorka. Urobili sme taký menší nákup. Pár blbostí, ako že „ideme len na rožky“ a ono sa pritrafí ešte kadečo iné. Keksíky, pivko. V počte dva kusy. Tri jogurty a saláma. Koniec.
Pokladníčkou mykalo, keď sme prišli na rad. Akoby sme tam neboli, rozprávala sa skrze nás - cez sklo - s kolegyňou vedľa. „To ich nezaujíma, že mi treba na záchod? To je systém…“ a podobné kecy, ktoré som neregistrovala. Naraz zahlásila: 611 korún! Pozrela som na pár blbostí v košíku a hovorím: „To mi nejako nesedí!“ A ona: „No, tak to asi bude! To si skontrolujete potom!“ Keďže videla, že sa nechystám zaplatiť tú sumu, uráčilo sa jej pozrieť na to, čo nablokovala. „Á, pivo!“ Nahodila ho 23-krát. „Treba mi na záchod!“ Ale žiadne: „Prepáčte, že som vás chcela ogabať o tri stovky!“ A ešte prevracala s očami, keď som jej vyberala drobné z peňaženky. Nuž, milý Lidl, keď uvidím tetu Germuškovú sedieť za pokladňou nabudúce, určite k nej nepôjdem. Iste, mohla mať krámy, alebo hnačku, ale predsa mňa to nezaujíma. A obyčajné „prepáčte“ by jej z hlavy gloriolu „neurvalo“. Práca nie je len o peniazoch, ktoré za ňu dostávame. Poznám jednu upratovačku, ktorá tak umývala dlážku, že som mala chuť sa k nej pridať. S takou chuťou, a za tretinu minimálnej mzdy! Všetko je o ľuďoch. Aj taká nuda pri pokladni môže byť fajn, ak ju človek robí s láskou.