Keď som sa raz s veľkým potešením zúčastnila pionierskeho tábora v Kysaku, bolo to zhruba v roku Pána 84-tom, dozvedela som sa netušené novinky: Existujú štyri stráášne hnusné nadávky, ktoré sa dajú povedať iba potichúčky a tak, aby vás nik nepočul! No veď všetci asi vedia, o čom rozprávam. Sranda bola, že v základnej škole na Kúpeľnej ulici, kam som chodila, nikto také nepoznal, alebo sa aspoň všetci tak tvárili. V tom tábore sme mali jednu kočku v oddieli, čo bola nielen nárazníkmi dospelejšia, ale aj rozumovo. A tá tie nadávky prezradila všetkým. Ako desaťročný prdko som si ich potom s pocitom ochutnávania zakázaného ovocia premáľala na jazyku: P, K, K, Ch… A neskôr na sústredení zo speváckeho zboru som to opäť všetkým vykvákala, čo som sa naučila v tábore. No na popukanie. To už ani nemusím spomínať, že prvého septembra v piatom ročníku som bola hviezda.
Keď som pred pár rokmi narazila na meno Kokot v telefónnom zozname, skoro som sa ušúľala. Tradovala sa historka, že tento dotyčný, keď ho niekto nabádal, aby si zmenil priezvisko, obhajoval sa slovami: Kdeže, môj otec bol Kokot, môj dedo bol Kokot, tak aj ja budem!
Včera som sa dozvedela od svojho najstaršieho synátora jednu super nadávku. Hovorí mi: Mám spolužiaka, čo strašne smiešne nadáva. Zbystrila som pozornosť. „Do maringotky!“ A rehoce sa ako koník. Tak sa pýtam: „A vieš, čo je to maringotka?“ Nevedel. Odchovaný na počítači a satelite… „Žeby odroda mandarínky?“
