Úplne najsamlepší zážitok z novinárčenia

Viem, prečo som mu vďačná. naučil ma neveriť „osvedčeným“ radám o tom, že som neschopáčka, aj keď ma o tom usilovne presviedčal s dôrazom, že to robí pre moje dobro. Veď už mám pár diplomov a cien, ktoré jeho „teóriu“ vyvracajú. Ale nie o tom som chcela.
Pred tromi rokmi som napísala pre jeden časopis taký hlod k Vianociam. O tom, ako niektorí ľudia trávia tieto sviatky, pričom sa stane, že nemajú ani na chlieb. Ale aj tak sa tešia. Kdeže nejaké darčeky. Opísala som jednu rodinku, ako ledva vyžijú z invalidného dôchodku. Pani Naďa a jej deti. Slušné a úctivé. Skromné, veď čo iné im ostáva. Bývajú pri chalupe mojich rodičov. Sprvu, keď som ich spoznala, som od hrôzy nemohla spať. Predstavila som si, že moje deti by nemali čo jesť. Slabé slovo ľútosť, nevystihuje to, čo som cítila. Iste, dlhujú mi ešte teraz nejaké prachy, asi tri litre, ale kašľať na to. Keby som bola na tom bývala lepšie, dala by som im aj viac. (Darčeky som im samozrejme poslala…)
Trochu som to prikrášlila, veď dojáky pred Vianocami to je to pravé orechové. Časopis vyšiel. Naraz ktosi volá do vydavateľstva, že chce hovoriť s Tatianou Sokolovou. Najprv som sa zľakla, lebo také meno som si vymyslela ako psudonym. Zapierala som, že ju nepoznám. Ale potom ma osvietilo, a priznala som sa. Vysvitlo, že nejaká pani kdesi z Trebišova hľadá tú pani Naďu. Dala som im adresu a ďakovala Bohu, že som si taký dojímavý príbeh nevymyslela, že je pani Naďa skutočná aj s deťmi… A predstavte si, ona jej poslala 5 tisíc na Vianoce. Tetuška Naďa síce nevedela, komu má ďakovať, ale potom jej to dobilo. Urobili si pekné sviatky a keď sme potom prišli, ďakovala aj mne. Bolo mi trochu hlúpo, 5 tisíc je pre niekoho smiešna suma. Ale uvedomila som si, že aj cena napísaného a veru aj tlačeného slova má niekedy obrovskú váhu. Osloví práve toho, koho treba. A na to, že som niekoho tak dojala len svojimi hlodmi, že poslal úplne neznámym ľudkom peniažky, som naozaj pyšná.