V lese hlbokom, v lese temnom....

A bude to rýchlejšie, efektívnejšie a do budúcnosti aj rentabilnejšie. A moja rodina sa bude môcť konečne vysťahovať do diery blízko močiara.“ Zvery, ktoré práve prechádzali okolo zajaca, len pokývali hlavou. Boli trochu tupšie, a väčšina si stála na kábli. Po pár dňoch usilovného prežúvania jablkových šupiek zrazu ježkovi došlo, čo je vo veci. Keďže v lese nebol žiadny bocian, stvrdnuté žabie stehienka nikomu na chuť neprichádzali. Nemal však to srdce odniesť poloslepú ropuchu na smetisko ku plastovým fľašiam, vyhodeným autobatériám a rozbitým žiarivkám. Spomenul si, že v jeho nore už dobrých pár mesiacov čakajú na skon starého otca Jožiho, aby sa uvoľnila komôrka pre ďalšiu generáciu. Jeho návrh riešenia bytovej otázky bol však trochu humánnejší: vypracoval detailný plán presunu starých zverov do oblasti s výhľadom na malebné pestrofarebné údolie. (Tak nazval vo svojom projekte smetisko.) Znelo to ozaj krajšie, a vo svojom prevratnom nápade počítal aj s vybudovaním náhradného bývania nižšieho štandardu. Návrh sa stretol s búrlivým ohlasom. Zrazu si každý spomenul, že doma v komôrke mu ktosi zavadzia. Zvieratká sa potešili, že ježko prišiel na také jednoduché riešenie. Veveričiakovi Eliášovi od nadšenia zabehol plesnivý oriešok a tchoria rodinka od radosti zamorila okolie na dobrých pár hodín.
Na druhý deň sa začalo s hĺbením veľkokapacitnej nory blízko smetiska, ktorá by dala lístie nad hlavou všetkým prestarnutým, vypĺznutým a zablchaveným zverom s ohraničenou životnosťou. Zakrátko, keď každý priložil labu k dielu, bola stavba hotová. Presviedčanie o deložovaní prebehlo hladko. Nevládne zvery, ledva lapajúce po dychu odsunuli na okraj lesa. Všetkým sa riešenie páčilo. Mladí sa nasťahovali do uvoľnených priestorov, a starým prischlo pár centimetrov štvorcových v novej veľkokapacitnej nore s výhľadom na neseparovaný odpad. Pár dní všetko fungovalo ako digitálky z číňaku. Raz podvečer prišla domov z práce - veľkoskladu jabĺk - ježkova manželka a na chladničke našla lístoček. „Išel som k dedkovi Jožimu. Jojo.“ Synátor sa ani po pár dňoch nevracal. Vybrala sa za ním aj mamka, potom tatko. U dedka bolo miesta dosť, lebo noru naplánovali so zreteľom na budúcnosť - s možnosťou rozširovania podľa potrieb pribúdajúcich starnúcich obyvateľov lesa. Zakrátko sa za babičkou vybrali ropušiatka, veveričky odskackali na dlhšiu návštevu ku pradedkovi. Zajačica zobrala svoje malé a s hláškou, že ak zajac neprestane nosiť domov geneticky modifikovanú mrkvu, od starej mamy sa tak skoro nevráti. Les osirel. Len vetvičky stromov sa v rozpakoch kývali v letnom vánku....
„Kurník šopa. Kde len tie zajace sú? Ani veverice, kuny. Nič. Žeby všetky podochli?“ Psy nespokojne skáču okolo práchnivého pňa a nervózne ocikávajú kôru. Neviem, kam sa všetky podeli. Ale som rád. Nikdy som nepreferoval bezduché strieľanie do zverov. Ale napriek tomu chodím s dedkom na postriežky dodnes...