V zdravom tele

Krátko po revolúcii, ktorá pootvárala brány kostolov, som sa dostala do diania okolo viery aj ja. Mala som šestnásť, lomcovala mnou puberta. Nič nebolo v poriadku, všetko som musela odmietať. A možno aj preto som začala chodiť do kostola. Spolu s kostolom som začala chodiť aj niekam inam - do ústavu sociálnych služieb. Priznám sa, na takúto myšlienku som neprišla ja, ale moja iniciatívna sestra. Práve prežívala svoje „dobročinné“ obdobie. Spolu s kamoškami zo zboru začali asistovať ľudom z ústavu pri snahe dostať sa k Pánovi čo najbližšie. Zo sídliska, kde vtedy kostol nebol, to bolo do mesta dobrých päť kilometrov, a v tých časoch ešte nechodil nízkopodlažný autobus. Naša úloha spočívala v tlačení mechanických vozíkov a diskutovaní na rôzne duchové témy.

Spočiatku som mala strach - vnímala som ústav ako niečo, kde sú „kaliky“, teda ľudia, ktorí zrejme nemajú byť prečo osudu vďační. Zákonite som teda očakávala, že budú mrzutí, zatrpknutí, odpudiví a vôbec, strašní. Koľko slnka som však uvidela v očiach týchto ľudí, ktorých rozlet blokuje akurát imobilita! My, zdraví, sme mnohonásobne obmedzenejší, keď sa trápime nad vecami, ktoré niekedy vyznievajú až smiešne v porovnaní s problémami človeka, ktorému povedia v osemnástich rokoch, že mu musia odrezať obe nohy... Sťažujeme sa, že nemáme peniaze, že nám život strpčuje svokra, či otravná suseda, alebo že neznášame svoje zamestnanie. Prikladáme význam veciam, ktoré ducha nezušľachťujú - zízame na telku, počítač, hádame sa s rodičmi. Zdravý duch? Práve v ústave som sa presvedčila, že duševné zdravie je veru prítomné aj tam, kde je telo v úplne dezolátnom stave. A koľko devastácií si privodzujeme sami - alkoholom, cigaretami, neúmernou konzumáciou sladkostí... Keď som si vypočula životný príbeh Ľudky, slniečka s úprimným úsmevom, musela som v duchu zaplakať. Nie pred ňou, lebo si myslím, že by som neurobila dobre. Skôr nad sebou, aká som nevďačná.
„Hocikedy rozmýšľam,“ povedala mi úprimne, „ako by som dopadla, keby som bola zdravá. Veď možno by som ani v Neho neverila...“ Ľudka žije každý deň naplno, Keď ju ešte dnes hocikedy stretnem, rozpráva mi, koľko má plánov, ako sa stará o svoje kvety a nezabudne pozdraviť moje deti. Kdeže zatrpknutosť, tú by ste u nej darmo hľadali.
Ľudka bola ako dieťa úplne zdravá. Ako jediná milovaná dcéra sa mala ako v bavlnke. V osemnástich rokoch, keď sa rozhodovala, kam pôjde študovať, jej určili s konečnou platnosťou príčinu jej zdravotných problémov. „Začal sa mi ‘oberať’ prst na nohe,“ vysvetlila mi normálne. „Deformácia postihla nakoniec celú nohu. Lekár mi nič netajil, všetko povedal na rovinu. Ja som si však nechcela dať vziať nohu. Pomoci však nebolo. Krátko po 18. narodeninách mi amputovali jednu nohu. Tragické je, že táto choroba sa liečiť nedá, je to trápenie na celý život. Bola som siedmy prípad v ČSSR, taká bola moja choroba zriedkavá. V roku 1963 som už nemala obe nohy.“ Potom ju začali bolieť prsty na rukách. Choroba sa amputáciou len pribrzdí, nevylieči sa nikdy.
„Najstrašnejší údel ma postihol, keď mi oznámilli, že mám obojstranný šedý zákal a oslepla som na obe oči,“ povedala mi Ľudka. Vtedy so sebou týždeň bojovala, čo mala na Pána ťažké srdce. „Po operácii mi dali dole obväz, a ja som zrazu videla. Bola som veľmi šťastná. Bez Boha a jeho pomoci by bol môj život prázdny.“
Nuž, stále, keď mi je ťažko, spomeniem si na kočky z ústavu - Ľudku s usmievavými očami, Ľubku, vždy upravenú a dobre naladenú, Žofku, ktorá vyšíva sväté obrazy, Helenku, ktorej najlepším relaxom je modlenie ruženca.
„Boh mi povedal: Nestaraj sa, len pros, aby si to mohla zniesť a ja ti dám, čo potrebuješ,“ povedala mi Helenka, keď som ich raz prepadla pri varení večere. „Dala som sa viesť Pánom, a je mi dobre. Som spokojná, lebo pri každom probléme si vezmem do ruky ruženec, zavriem dvere a svet mi je gombička...Lebo my máme viditeľné problémy, ale zdraví ľudia majú také, čo nik nevidí.“
Cítite sa skleslo, ste smutní, roztrpčení, naštvaní, nedarí sa vám? Mám na to jednoduchý recept: Napísať si na papier všetko, čo je vo vašom svete pekné a dobré. Na sto percent bude toho pozitívneho viac.