Pána v najlepších rokoch sklátil infarkt. Sadám do čiernej sanitky a vyrážam. Za tichého fikotu okolostojacich odnášame chlapíka v truhle do voza. Bol to starý mládenec, posmrkávajú teda len tri susedky na spodnom poschodí a jedna staručká tetuška na lavičke pred domom. Uháňam v rýchlosti napodiv slušnej na starú tisícdvestotrojku. Cesty sú pomerne prázdne, nemusím predbiehať žiadne žiguľáky. Na semafore však musím prudko zabrzdiť kvôli oneskorenej mamičke s kočíkom. Asi som mal opraviť kľučku na zadných dverách, lebo počujem, ako trieskajú na každej zákrute.
Pred domom smútku spomalím, slušne sa zaradím na parkovisko. Otváram už aj tak otvorené dvere vzadu a chcem vytiahnuť chlapíka aj s truhlou. Chlapík sa však kamsi vyparil. Niet po ňom ani stopy. Záhada, ale len dovtedy, dokiaľ si nevšimnem chýbajúci bočný kus ledabolo zlátanej prenosnej truhly. Stratil som ho! Kde len ja teraz, nešťastný, nájdem to telo? Dám si inzerát?“
Fero: „Dnes sme sa v robote trochu radovali. Kolegovi odklepli pôžičku, ďalší sa dozvedel dobrú správu o svojom krvnom teste a ja som našiel vo vrecku stratenú dvacku. Bolo teda čo oslavovať. Treba mi už však ísť domov, a nebudem si na tých pár ulíc volať taxík. Samozrejme, že sa mi do auta navalili všetci, čo bývajú blízko mňa. Buzerujú, vraj vedia šoférovať lepšie. Otáčam sa, aby som si vytiahol z tašky na zadnom sedadle okuliare, lebo nevidím, aká farba svieti na semafore. Vtom čosi buchne... Okamžite brzdím, sťažka vyliezam von a zdesene zízam na chlapíka pod kolesami. Nevidel som ho! Čo teraz? Naokolo je ticho, čo malo nohy, utekalo na výpredaj do blízkeho supermarketu. Kolega ma oboznamuje z bojovým plánom. Spoločnými silami opierame chlapíka o semafor, a aby to nevyzeralo nápadne, zasúvam mu ruku do kabáta, a druhú strkám do vrecka nohavíc.
Rýchlo preč, kým nás niekto nezbadá...“
Miro: „Šiniem si to po diaľnici. Môj nový voz potichu pradie ako spokojné mačiatko. Kúpil som si ho pred mesiacom na lízing, bola to výhodná kúpa. Ostalo mi ešte aj na dva obložené chlebíčky a pivo.
Jasné nebo sem tam pretína sivastý dym z blízkych komínov pivovaru. Popri ceste sa váľajú vratné fľašky od malinoviek a bezdomovci prehrabávajúci sa v kôpkach smetia mi dobroprajne hrozia špinavými rukami. Vchádzam do mesta, kde ma víta škľabiaca sa fasáda miestneho primátora na bilboarde. Polozmazaná zebra na križovatke je prázdna. Na semafore škamravo bliká červený pajko. Nikde nikto, len jeden postarší poberateľ dôchodku podopiera stĺp. Ešte to stíham, je len na obrubníku a nevyzerá, že by chcel riskovať prechod na druhú stranu... Stojí opretý o semafor a ruku má zaháknutú v kabáte. Kurník, zachytil som ho! Chlapík sa skrútil, nejasným pohybom si nahmatal pravdepodobne amulet pri srdci a skydol sa mi rovno pod kolesá!
Obzerám sa v šoku, skúmavo ma sleduje jeden túlavý dunčo a dva zaprášené holúbky. Čo teraz? Vezmú mi vodičák a do smrti budem mať so zelenými problémy...
Nerozmýšľam dlho, nakladám mŕtvolu na zadné sedadlo a v panike zamierim do tichej bočnej uličky. Lemujú ju špinavé vlnité ploty, obrubníky sú zdemolované, dopravné značky vykývané. Brzdy zaškrípu, zastavujem pri ohavnom vlnitom plechu a s námahou pretláčam telo ponad ostnatý drôt. Nečakám na tlmené zadunenie a okamžite štartujem. Odfúknem si, až keď míňam dobre známy úškrn na bilboarde propagujúci zubnú pastu.“
Vlado: „Milujem športovú streľbu. Ešte ako malé decko som vzduchovkou, ktorú mi doniesol Ježiško napriek protestom mojej mamy, rozstrieľal na dvore drevený záchod tak, že sa dá dodnes cez neho pohodlne dovidieť až na koniec záhrady. Každý deň trénujem na svojej podomácky vyrobenej strelnici za domom. Nik ma nemôže vidieť, veď plot siaha tak dva metre do výšky a aj tak, na svojom pozemku si môžem robiť, čo chcem.
Dnes som v skvelej forme, trafil som štyri desiatky z piatich pokusov. Ale čo to? Akýsi blázon sa snaží preskočiť vlnitý plech, nezastaví ho ani ostnatý drôt navodzujúci dojem nedobytnej pevnosti či koncentráku... To je neoprávnený vstup na môj pozemok! Okamžite doňho pálim dávku brokov. Zasiahol som, chlapík padá na zem ako vrece cukrovej repy a ani sa nehne.
Čo teraz? Nemôžem predsa zavolať políciu. Zabudol som totiž na pôsobivý záhonček zakázanej omamnej traviny pod okvapom. Predsa ju nevytrhám kvôli nejakému lupičovi!
Chvíľka, a ja sa rozhodnem. Schytím ťažké telo a ťahám ho von zo záhrady. Pri hlavnej ceste je živý plot, schovám sa tam aj s telom. Je už trošku tma, nebesá mi prajú. Počujem akési auto, rýchlo vymršťujem mŕtvolu na cestu a vzápätí, po chrapčaní kostí utekám pod rúškom tmy domov.“
Ondrej, vodič sanitky: „Taký obyčajný deň. Ráno dva akútne zapálené slepáky, potom babka, čo si nevedela spomenúť, aké lieky má na ráno vziať. Na obed jedna zlomenina, havária bicyklov, a infarkt pri poštovej schránke. Dedka pri pohľade na výpis z účtu ranila mŕtvica.
Posledný prípad - malé bábo prehltlo desaťkorunáčku. Šokovaných rodičov som zanechal čakajúc pri nočníčku na rozuzlenie tejto záludnej situácie. Malému som predpísal mierne preháňadlo a starej mame, ktorá nechala peňaženku v dosahu batoľaťa, som musel pichnúť upokojujúce sedatívum.
Tak, a môžem ísť domov. Ešte odveziem sanitku a hajde pozerať Zlomené srdcia. Tiché ulice na okraji mesta sú ľudoprázdne. Sivé nebo postupne temnie. Môžem teda trochu pridať. Zrazu sa ozve čudný zvuk. Narazil som do niečoho. Posielam službukonajúceho lekára, aby zmapoval situáciu. Zdesený výkrik ma vytrhne z letargie. Vybieham von a pomáham kriesiť chlapíka, ktorý skončil pod kolesami sanitky. Nakladáme ho dozadu a ja spúšťam sirénu. Rýchlosťou formuly vpálim do podchodu. Urgentný príjem! Vybiehajú sanitári, nakladajú chlapíka na nosidlá a vzápätí bežia po vysvietených chodbách na pohotovostnú operačku.
Sadám si sťažka na ostrambanú lavičku v čakárni. To sa mi ešte nestalo. Za bieleho dňa a zraziť človeka... Po toľkých bezproblémových kilometroch bez nehody... Bezútešné minúty sa menia na hodiny. Dvere operačky sa rozletia, vychádza tím neporaziteľných špičiek našej traumatológie. Vrhám sa k nohám primára a bez dychu čakám na ortieľ... Unavene si utrie pot z čela, vyutiera si zakrvavené ruky do zástery a precedí pomedzi zuby:
„Bola to fuška, ale bude žiť!“
