Mocipáni a makaróny

Keď som sa prisťahovala na dedinu, v obchodíku – jednom z dvoch – mali v regáloch „základné“ potraviny potrebné na prežitie v ťažkých podmienkach vysokohorského prostredia: múku, cukor, cestoviny a no čo asi? Pálenku. Múka, to je základ. Nemáš doma múku, nie si dostatočne pripravený prežiť. Aj moja svokra s obľubou kupuje múku. Keď zlacnie o dva-tri centy, dá si priviezť aj dvadsať kíl. Čo na tom, že múka má dobu spotreby tak tri mesiace? Čo s ňou robí, to je mi záhadou, pretože žije sama. Niežeby múka nebola zdravá, ale všetkého moc škodí. Múka a cestoviny sú dobré akurát na založenie fajnovej prerastanej slaniny… 
Vďačnosť chudobných sa dá kúpiť ľahko. Za múku a špagety, koelinka, vretienka, makaróny. Naši zákonodarcovia to vedia. A kto má nárok na cestoviny a múku zadarmo? Dôchodcovia, ktorí nemajú iný príjem ako dôchodok do 305 eur, ľudia poberajúci dávku v hmotnej núdzi a príspevok k dávke, ľudia na hranici životného minima, detské domovy, deti v náhradnej starostlivosti, profesionálne rodiny. Čo tak dať im kupóny do kina, divadla, na kúpalisko alebo hudobné podujatie? Alebo prispieť na školské tašky pre deti či obuv? Ako povedala Dagmar, matka deviatich detí, ktorá si spolu s manželom vzala domov ešte ďalších päť z detského domova a bola ocenená za príkladný výchovný prínos medailou z rúk Viery Tomanovej, „načo mi bude takáto medaila? Radšej nám mohli dať stravné lístky alebo poukazy do kina…“ Ani táto „nová“ vláda nepodceňuje bombastické prejavy zunania a solidarity. S plným bruchom buchiet sa veru rozmýšľa pomalšie, a tak dôchodcovia a sociálne odkázaní budú mať určite radosť a rovnakú radosť z nich budú mať naši politici. Smolu majú len tí, čo sú alergickí na lepok…
Z jedného kilogramu obilia sa dá vyťažiť 500 až 750 gramov múky. Zvyšok je takzvaný odpad, ktorý naopak uprednostňujú zdravo sa stravujúci ľudia – šupky a obaly obilného zrna. 45-tisíc ton obilia znamená od 22-tisíc do 33-tisíc ton múky. Na jedného sociálne odkázaného to vychádza na 60 až 90 kíl múky ročne. V priemere však človek na Slovensku spotrebuje podľa údajov ministerstva pôdohospodárstva asi 12 kíl múky. Na kieho elementa im potom bude 90 kíl? Alebo sa vrátime k systému, že ty dáš mne kilo múky a ja tebe jednu kuraciu nôžku?
A na druhej strane, asi pramálo pomôže 70 kíl múky niekomu, kto sa nevie o rodinu postarať a nemá prácu. Ako pomôžu kilá múky ľuďom, ktorí nie sú v obciach evidovaní ako obyvatelia, ale ako prišelci, a pritom nemajú žiadny príjem ani legálne ubytovanie? Napríklad v Hnúšti, kde len prednedávnom sociálni pracovníci „zachránili“ na popud anonyma trojročné dieťa z igelitovej chajdy v lese, majú v krízovom stredisku po každom zdražovaní (tohto roku sme ich už mali pár) plný stav. Deti, ktoré pred smrťou podvýživou alebo nedôstojným bývaním zachránia sociálni pracovníci. Je ich viac, než by sme predpokladali. Ako pomôžu kilá múky a cestovín ľuďom žijúcim v chatrčiach bez trvalého pobytu, bez občianskych preukazov, bez nádeje na normálny život… ostáva záhadou. Jednoduché tvrdenie, že ide o humanitárny počin vlády, vyznieva kruto a neúprimne popri avizovanom 38-percentnom zvýšení ceny plynu pre domácnosti, pri odvolávaní sa na ceny komodít v Európe a alibistickom strkaní hlavy do piesku pri argumentáciách, že predsa pohonné hmoty a energie máme nadrahšie v celej Európe, kým platy a penzie sú jedni z najnižších… Dokáže niekto ešte uveriť našej vláde, že to myslí s občanmi dobre? Za misku špagiet a vrecko múky sa kúpiť občan nedá… Alebo žeby hej?