Šťastná náhoda

Na piesku za blokom ostali formičky, hrable aj lopatky. Deň sa pomaly chýli ku koncu a na paneláky padá šedivý súmrak. Oneskorenci sa chytro posledný raz vešajú po preliezke. Ešte pozbierať rozsypané hračky po mokrom piesku, oprášiť si kolená a rýchlo domov.
Chlapčisko, čo sa pred chvíľou temperamentne hádalo s kolegom o nákladiak, teraz oprašuje svoju menšiu sestričku. Klepká citlivo po špinavom zadočku a ťahá dievčatko za ruku. Náhlia sa po schodoch, len aby boli rýchlo doma. Aspoň že výťah výnimočne funguje... Za priestorom medzi schodmi a výťahom je malá plošinka. Chabé svetlo nestíha rozohnať tiene, ale jasne vidno, že sa tam čosi hýbe. A vydáva akési čudné zvuky. Dievčatko vytreští očká a stisne bratovi ruku.
Na studenej dlážke sa mechrí malé stvorenie: ušatá hlavička a mokrý ňufák zabalený v hustej fľakatej srsti. Drobné labky nevládzu nadvihnúť telíčko.
Deti sa opatrne priblížia. Nikdy nevideli živého psa, iba ak z diaľky, na ulici, bezpečne na obojku a reťazi s náhubkom na zubatej papuli. A v telke. Mamina neznáša všetko, čo má viac ako dve nohy a otec... Otec s nimi už nebýva. Mamina verzia príbehu pozostáva z jednoduchého vysvetlenia: Už nás nemá rád.
Šteniatko sa mrví a slabučko kňučí. Chlapec ho opatrne berie do náručia. Aký perfektný pocit. Mäkké teplé klbko sa spokojne usalaší v záhybe šuštiakovej bundy. Otvára papuľku a olizuje svojmu prechodnému opatrovníkovi prst.
Čas beží. Mama už deti vyzerá z okna a počuť, ako ich volá na večeru.
„Vezmeme si ho domov, však?“ dôverčivo sa usmeje dievčatko na svojho brata.
„Neviem, čo na to povie mama, veď neznáša všetko chlpaté,“ odporuje chlapec, ale huňaté klbko nemieni pustiť. Je mu tak dobre, ako už dávno nie. Keď tatko odišiel, nemal jednu blízku dušu, ktorej by sa dalo aspoň vyžalovať z osamelosti. Stačilo by mu trochu pochopenia, nie slová, ani upokojujúce nič nehovoriace vety. Mama večne nemá čas, a odkedy ostali sami, pracuje na dve zmeny. Prischla mu dokonca aj povinnosť umývať riad a chodievať po sestru do družiny. Neraz už varil praženicu a zapraženú polievku. Spolužiaci nemali ani páru o jeho starostiach: či mama vydrží také tempo, či sa on, ako štvrták, stihne pripraviť na vyučovanie, či budú na účte peniaze za alimenty od tatina, či ich vôbec niekedy príde pozrieť... Nik by mu aj tak neveril, že takéto problémy má. Všetci sa v škole bavia len o Harrym Potterovi a najnovších počítačoch.
Toto stvoreniatko však potrebuje niekoho, aby sa o neho postaral. Ináč je odsúdené na smrť, alebo, hrôza pomyslieť, môže padnúť do rúk hnusnej bande výrastkov, ktorí trápia zvieratká. Videl raz, ako zmrzačili malé mačiatko, inokedy hádzali drobné vtáčence pod kolesá idúceho auta.
Drobný ňufák sa pohne a guľôčka zakňučí. Už vie, čo urobí.
Nastúpia do výťahu a potmehúdsky sa na seba so sestrou usmejú
Mama ich už vyzerá spoza dvier. „A toto je čo?“ zdesene uprie oči na chlpatú guľku. „No, pes,“ nesmelo hlesne dievčatko.
Mama ticho zavrie dvere a nesmelo berie do rúk malé šteniatko. V hnedých očkách sa mu nezračí strach, lež skôr dôvera. Také farebné psíča ešte nevidela. Niet farby, ktorú by na kožuchu nemalo.
„Kto sa bude o neho starať?“ padne otázka. „Predsa my,“ tešia sa deti.
V ten večer ich netreba naháňať, aby si urobili úlohy, či umyli nohy. Škatuľa od botasiek sa slávnostne povyšuje na ubytovaciu bunku pre malé psíča. Potrhané záclony sa rýchlo strčia na dno skrine, rozhryzené papuče sa stávajú nenávratne stratenými a zablatené stopy na linoleu sú rýchlosťou blesku zlikvidované upratovacou čatou.
Na druhý deň sa ponáhľa mama do práce. Na hrubom skle vchodových dvier je čosi nalepené. Papier s veľkými výkričníkmi na bokoch. ‘Hľadá sa malý psík, farebný, s čiernym ňufákom. Zatúlal sa včera poobede. Nálezcovi bude vyplatená odmena.’
Pod tým je rozmazaná fotka šteniatka. Presne také doniesli včera deti, pomyslí si a rýchlo si zapisuje telefónne číslo. Večer im zavolá.
Pár minút po telefonáte prichádza majiteľ aj s otcom. Je to chlápatko, ledva osemročné, s čiernymi okuliarmi. Kŕčovito sa drží otca za ruku. Ohmatá šteniatko, ktoré sa k nemu hneď s láskou pritúli.
„Viete,“ hovorí pán pri šálke kávy v obývačke. Zarazí ho nefalšovaný smútok na tvárach detí.
„Keby ho malý nemal tak veľmi rád... Ale myslím, že by sa tu dalo pomôcť,“ žmurká na dievčatko. „Sme predsa susedia. Budeme veľmi radi, ak nám vaše deti pomôžu sa o psíka starať.“
Tvárička dievčatka sa rozjasní. Chlapček s čiernymi okuliarmi nadšene prikývne smerom k otcovi.
Vec je vybavená.