Inteligentné dieťa. Kam ho dať do školy?

Ratolesti sú predmetom rozhovorov asi všetkých rodičov. Úspechy, nadanie, pokroky, všetko sa pretriasa. Ale dá sa tomu čudovať? Dieťa je stelesnením snov, často aj takých, čo sa nám v živote nesplnili. Logické, že sa nimi potom chválime. Lenže, tu treba utrafiť správnu mieru objektivity. Pretože pre matku či otca je práve to jeho dieťa najkrajšie, najmúdrejšie, najbystrejšie… No prosto super. Istá mamička núti svoje dieťa čítať písmená. Dieťa má tri roky. Nechce sa mu. Ale mamička sa nevzdáva. Píše písmenká na lístočky, lepí ich po dome, a núka syna, aby sa učil. Ale malému sa viac páčia farebné kocky a rozprávky v telke. Na druhej strane - ledva trojročné dieťa, ktoré sa hrá s pexesom, alebo pozerá v telke vedomostné súťaže. A zrazu - bum. Vie čítať. V tomto prípade ide jednoznačne o inteligenciu. Veď trojročné deti sa akurát naučili rozprávať. Je to bežné, že by poznali abecedu a začali násobiť čísla?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (66)

„Dedičnosť je to, v čo veríme, keď máme inteligentné deti.“
Sir Charles Spencer Chaplin

Keď mal Petrík 3 roky, začal sa sám zaujímať o písmená. Ani som sa nenazdala, a veru som ani nemala čas, a vedel celú abecedu. pár mesiacov pred štvrtými narodeninami vedel už plynule čítať.
Jeho starší brat nejavil záujem o písmená či knihy. Ani ho nezaujímali dinosaury a vesmírne telesá. Peťko vedel v piatich kompletnú násobilku, ktorú sa naučil sám. Keďže sa však narodil v novembri, musel ísť do školy skoro sedemročný. Chcela som ho dať skôr, i psychologička ma pochválila, ako som ho to všetko pekne naučila - nedala si vysvetliť, že som sa mu venovala len minimálne, pretože starostlivosť o tri malé deti nedovoľuje matke venovať sa len jednému dieťaťu. No predčasné zaškolenie zamietla, pretože Peťko, ako ľavák, jej napísal šestku zrkadlovo opačne. A ešte mi povedala, že ho predsa môžem dať do školy pre mimoriadne nadané deti. Zdalo sa mi stratou času vysvetliť jej, že pre také malé dieťa je neúnosné dochádzať do školy 30 kilometrov. Ale hlavný dôvod, prečo ho nechcela pustiť skôr do školy, bol ten, že nechodil do škôlky!

Je ich viac, než sa zdá
Detí, ktoré idú do prvého ročníka s tým, že ovládajú pomaly aj druhácke učivo, je dnes veľmi veľa. Mnohí odborníci o pripisujú rýchlemu životnému tempu, televízii i podnetom z internetu (veď dnes už aj trojročné dieťa sa bežne hrabe v internete). Čo však s nimi, keď napríklad bývajú na dedine, kde je jednotriedka, alebo len jedna trieda prvákov, a ešte k tomu polovicu tvoria deti z osady opakujúce prvú triedu?

Vec učiteľa
Ak je raz učiteľka pohodlná a obmedzená - nemyslím rozumovo, ale robí jej problém zvládnuť nadané dieťa, ktoré je netrpezlivé, nudí sa, tak je jasné, že ho skôr či neskôr svojím postojom – daj pokoj a rob to, čo ostatní – zdeptá. Takejto učiteľke je najlepšie, ak príde na hodinu, povie deťom, čo majú robiť, a robí si svoje. A nech mi nikto nehovorí, že také nie sú. Sú, a je ich veľa.
V knihe Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov sa píše v slovníku pojmov, že „učiteliek je málo a sú vzácne“. V tom musím súhlasiť: Učiteliek je málo. A veruže sú aj vzácne. Ale myslím učiteliek, ktoré si svoj titul „učiteľka“ aj zaslúžia. Tie, ktoré sú v rezorte školstva zamestnané z iných pohnútok, a takých je žiaľ väčšina, sú len slabým odvarom pedagóga.

Je inteligencia dar?
Dieťa s nadpriemerným IQ sa nezriedka v prvom ročníku na hodinách nudí a zákonite aj zakrpatieva. Nemusí to však byť pravidlo. Ak je dieťa zdravo súťaživé a chce vo všetkom vynikať, bude žiariť aj v dedinskej škole. Aj ja som sa takto podobne utešila s vedomím, že predsa nadané a mimoriadne inteligentné dieťa sa v škole nestratí - či bude chodiť na dedine na základnú, alebo v meste do elitnej školy. A tiež som vychádzala z vlastnej skúsenosti, že hoci som v prvom ročníku vyrušovala a čítala si pod lavicou Winnetoua, môj intelekt normálnou školskou výchovou nijako neutrpel.
Keď prišiel ten skvelý deň, kedy prváci idú do školy, povedala som pani učiteľke, že môže dať Peťkovi počítať násobilku, alebo nech mu dovolí si čítať encyklopédiu, ak by s ním bol problém. Najprv na mňa pozerala ako na E. T.-ho, ale po mesiaci mi povedala, že to s úspechom vyskúšala. A Peťko si teda rátal príklady na krát a delene, a nerobil žiadne „psie kusy“. Dodnes tá pani učiteľka spomína na Petríka, aký bol zlatý a múdry. A ja dodnes na ňu s láskou spomínam, lebo umožnila môjmu dieťaťu rásť. A to ani nemala v popise práce...

Vec relatívna
To, že je niekto inteligentný, ešte neznamená, že je aj múdry a vzdelaný. V prípade detí ide tiež o dosť nejasný výpočet. Spravidla sa IQ určuje jednoduchým vzorcom - mentálny vek delene fyzický krát sto. S vekom sa však inteligencia znižuje. Napríklad keď dieťa vedelo v troch rokoch celú abecedu, bolo na mentálnej úrovni šesťročného dieťaťa. IQ teda malo 200. Tento odhad je však len približný. Máloktorý dospelý má IQ 140, ale u dieťaťa môže byť v štyroch, ba aj ôsmich rokoch takéto IQ celkom bežné. Uvádza sa, že asi 20000 detí na Slovensku navštevuje školy pre mimoriadne nadané deti. Podmienkou pre prijatie je IQ nad 130.
Podľa Jolany Laznibatovej, riaditeľky Školy pre mimoriadne nadané deti v Bratislave, známej „tepličky“, a zároveň koordinátorky celej siete takýchto škôl na Slovensku však veľa nadaných detí ostáva v bežných základných školách, kde ich spolužiaci vnímajú ako bifľošov. Toto tvrdenie nie je úplne pravdivé. Každý, kto chodil do školy, predsa rozozná prirodzený talent na učenie a bifľoša. Bifľoš je žiak, ktorý od slova do slova zopakuje bez štipky vlastnej tvorivosti všetko, čo sa píše v učebnici, a zdôrazní dokonca čiarky…

Nie všetko, čo sa píše, je pravda
V charakteristikách, ktoré sa snažia nadané deti zaškatuľkovať, sa píše, že majú problémy s autoritou, sú samotárske, a nevynikajú v športe. Pri mnohých deťoch to neplatí, sú obľúbené, rešpektujú učiteľov, a v športe sa snažia dosiahnuť maximum. Čo robia, robia dôkladne.

Osemročné gymko
Mama sa smiala, (ale tak smutno-zvláštne), že jediné dieťa, ktoré mi robilo na škole dobrý imidž, som dala na inú školu – na osemročné gymnázium. Ale aj som vrcholne spokojná. Ukázalo sa, že dať Peťka na školu pre mimoriadne nadané deti by nebol až taký dobrý ťah. Netvrdím, že je to pravidlo, ale niektoré deti, čo navštevujú podobné školy, sú si až príliš vedomé svojej jedinečnosti, a postupom času sa začnú správať namyslene, ba až arogantne. A tiež si nemyslím, že orientovanie sa len na určité predmety či vedné odbory, ktoré si žiaci vlastne sami vyberú, môže byť pre nich do budúcnosti osožné. Stretla som sa aj s tým, že v takýchto školách je problém s autoritou, pretože žiaci tam svojim učiteľom nevykajú, ale tykajú ako seberovnému.
A čo ma vie naozaj vytočiť, používajú už postupom času taký slovník, aby bolo vidieť - Ja som niekto, ja som nadpriemerne nadaný človek, a mám také IQ, o ktorom sa tebe ani nesnívalo!
Je to ako dvojsečná zbraň. Rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie, no niekedy to nemusí dobre vypáliť. Čas ukáže.
Ja som to vyriešila osemročným gymnáziom. Petrík je v tercii, a zatiaľ nemal v žiackej knižke horšiu známku ako dvojku. Iste, niekedy sa prichytím pri tom, že ho nútim, aby bol najlepší, ale on vlastne to nútenie ani nepotrebuje.

A čo my, dospeláci?
Školy pre mimoriadne nadané deti tu neboli vždy. Prvá vznikla v roku 1993 v Bratislave (ako vždy, to potom vyzerá, ako keby boli nadaní, krásni, úspešní ľudia iba v Blave. Na východe všetci jeme zemiaky s kapustou a bývame v zemľankách…). Ale dovtedy čo? Neexistovali žiadne nadané deti, iba šedivý priemer? Veď inteligentná časť populácie sa odhaduje na desať percent. Výnimočne nadaných ľudí sme tu mali vždy, aj keď museli navštevovať normálne školy a prispôsobovať sa totalitnému spôsobu vzdelávania.
Pani Jolana Laznibatová odporúča: „Rozdiel medzi edukáciou nadaného dieťaťa v bežnej základnej škole a špeciálnej škole pre nadané deti by asi najlepšie vedeli opísať rodičia nadaného dieťaťa. Ak takéto dieťa začalo navštevovať bežnú školu, v dôsledku ‚nevyužitia‘ sa často stávalo problémovým. Aby sa predišlo obdobnej situácii, musí mu škola poskytnúť dostatok úloh, materiálov, špecifických zadaní, informácií, jednoducho adekvátny prídavok nadštandardného učiva. V prípade bežnej školy je to takmer nemožné.“ (Andrea Kučerová, SME ženy, 30/2007) Toto tvrdenie sa mi zdá trochu prehnané. Ja to totiž môžem posúdiť z hľadiska presne opačného. Moje dieťa začínalo na obyčajnej dedinskej škole. Iste, mala som šťastie, že učiteľka bola napriek svojmu veku dosť tolerantná, čo sa často nevidí, a dovolila Petríkovi robiť si iné veci, aby nevyrušoval. Takže opäť je to o prístupu vyučujúceho. Ak má rozhľad, a vidí si hodne ďalej od nosa, je potom v poriadku aj nadané dieťa. Ale zase, poznám prípad neschopnej učiteľky (žiaľ, meno nemôžem uviesť, bolo by to nefér, ale informáciu mám od mamy, ktorá s ňou bola v styku v zborovni), ktorá skončila ako učiteľka na škole pre minoriadne nadané deti a nevedela ani základný pravopis...

Peniaze
Školy pre mimoriadne nadané deti dostanú tohto roku na žiaka 48 tisíc korún ročne, kým „obyčajná“ základná škola dostane na žiaka 26 727 korún za rok. Kým normatívy za žiaka na obyčajne základnej škole stúpli približne o 3700 korún viac ako vlani, školy pre mimoriadne nadané deti si polepšia o 20 000 na žiaka. Ak takýto žiak navštevuje normálnu základnú školu ako integrovaný, dostane na neho škola 57000 korún.
No napriek tomu je riaditeľka jednej z týchto škôl v Bratislave a autorka projektu alternatívnej starostlivosti o nadané deti Jolana Laznibatová zverejnenými sumami zaskočená. Pre agentúru SITA uviedla, že je šokovaná najmä z toho, že ministerstvo uprednostňuje mimoriadne nadané deti, ktoré sú integrované v normálnych školách.Veď prečo by aj nie? Nie je náročnejšie starať sa o žiaka, ktorý má trochu odlišné vzdelávacie potreby v podmienkach normálnych škôl, kde často počet žiakov atakuje vrchnú hranicu prípustnosti?



ešte dovetok

Viem, vyzerá to teraz tak, že sa v tom vyžívam a chválim. (Aspoň že nie cudzím perím:-) Ktorý rodič to však nerobí rád? Priznávam, že je to super pocit mať také všestranne nadané dieťa (Aj vyzerá dobre!). Ale hneď vysvetlím: Keď má človek tri deti, nemôže povedať, ktoré má najradšej. Svojich chalanov milujem všetkých troch rovnako - ale inak. Najzábavnejšie na tom je, že môj najstarší syn má so školou strašné problémy. Na rodičovskom sa hanbím ako pes, lebo ešte som sa nestretla s učiteľkou, ktorá by sa na mňa nepozerala zvrchu, ako keby som vyliezla z brlohu, alebo spod mosta. „A prečo sa s ním doma neučíte? To sa treba viac učiť!“ kričí na mňa permanentne Jožkova triedna. Vysvetlite učiteľke, čo teraz skončila školu a myslí si, že múdrejšej od nej niet, že ja prídem domov o piatej a nič nerobím, iba sa s najstarším deckom učím. A vysvetľujem to, čo ona na hodine odflákla.
„Ale to je málo!“ Figu drevenú, načo je potom škola? Keď aj musím doma vysvetľovať všetko odznova. A to mám šťastie, že si ešte všetko zo základky pamätám.


Nataša Sallaiová

Nataša Sallaiová

Bloger 
  • Počet článkov:  109
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenáfejtónymoje šibnuté rozprávkykritikaSúkromnépoviedočky

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
SkryťZatvoriť reklamu