Nikdy som sa nemal lepšie!

„Robte si so mnou, čo chcete,“ usmieva sa pri čajíku. Na otázku, čo má nové, sa mu ústa roztiahnu do ešte väčšieho úsmevu. „Oženil som sa!“ A vyženil sedem detí…
Tie deti mu akoby spadli z neba. „Ja ako jedináčik… Čoho som sa to dožil?“ Aké nádherné, prijať vlastne cudzie deti z lásky k matke a vytvoriť tak fungujúcu rodinu. Pár nešťastných osudov sa splietlo do jednej rodinky – chýba už len poriadna strecha nad hlavou. Dominik je ale optimista. 
„To bolo tak, Ivetka, teraz už moja manželka, bola v Arche (nocľaháreň pod Táborom v Prešove). Čakala bábo. Otec sa, jemne povedané, zľakol a zdúchol… Nejavil záujem. Ja som sa stal malému Paťkovi krstným otcom. 14. júna tohto roku mi Ivetka prestala byť kmotrou a je z nej moja manželka,“ usmieva sa na nás Dominik. 
Život na ulici je ťažký, ale obnáša aj drobné radosti: Dominik spoznáva ľudí a mnohí už neprejdú okolo bez toho, že by si nekúpili Cestu a nepodebatili na tému, ako ide život. 

Mám sa fajn
„Nikdy som sa nemal lepšie!“ srší optimizmom. „Jeden náš priateľ nás ubytoval. Máme teraz doma päť detí, ktoré boli pred tým v detskom domove… Majú svoje zranenia, ale snažíme sa fungovať spolu. 
Priateľ mal asi iné predstavy o nájomníkoch, takže sa mu to prestáva páčiť… Dávajú nám cítiť, že nie sú radi, že tam bývame. 
Písal som primátorovi, či mi s bytovou otázkou nepomôže, ale odpoveď vôbec nebola na to, na čo som sa pýtal. Taká neosobná. Napísal som mu teda ešte raz. Uvidím,“ nestráca nádej. 
Koľko máme všetci svojich starostí, často sa zaoberáme málo dôležitými vecami, závidíme, prajeme zle blížnemu… Až v stretnutí s človekom, čo má vnútornú silu začínať každý deň s prianím, aby bol lepší, než ten predošlý a s vďakou, že včerajší bol lepší než ten pred ním, si môžeme uvedomiť, že sme vlastne šťastní a spokojní. Dominik predá denne dvadsať kusov časopisu. Čistý zisk nie je ktovie čo, ale on je spokojný. Verí, že bude lepšie.

Tatko Dominik
Maťko má 19, Števko je na internáte, Miško,Paľko, Viťka, Dominik a Paťko… Najmladší má dva a pol roka. Viťka je jediné dievčatko. Dominik sa teší, že ho detičky volajú tatkom. Pýtali sa, sondovali, ako ma majú volať: Domino, alebo ocko. „Paťko ma berie ako tata,“ teší sa môj spoločník. „Ivetka nemala šťastie. Prvý aj druhý manžel boli alkoholici. Jasné, že to vplývalo aj na deti. Chodievame s nimi na psychologické testy, po intelektuálnej stránke sú v poriadku, no po duchovnej sú ešte utlačení. Potrvá to dlho, kým to povolí.“
Nie je to ktoviečo. Kým je človek sám, ako-tak sa o seba postará. Ale Dominik neberie deti ako komplikáciu svojho postavenia. Toľko radosti, čo mu vidno v štrbinkách očí, keď rozpráva o deťoch, to je kus nefalšovaného šťastia. Bože na nebi, aj táto rodina si zaslúži byť šťastná. Verím, že to dokáže!

Budúcnosť takmer ružová?
Všetci máme nejaké túžby, sny, rozmýšľame, čo by sme v budúcnosti chceli dosiahnuť. Dominik je skromný. A vďačný za maličkosti, čo mu život prináša. „Budúcnosť vidím dobre - keď sa pozriem do minulosti, ešte mi lepšie nebolo! Život predsa nie je o peniazoch. Koľko je okolo dobrých ľudí… Veď všetci ľudia sú predsa dobrí. Akurát niektorí majú pár zlých vlastností. A všetci sa tiež rodíme ako neskazení a čestní. Až potom sa to pobabre,“ vysvetľuje svoju filozofiu. Teší ho, že veľa ľudí im pomáha. Keď mu hovorím, či nepotrebuje hračky po mojich troch synátoroch, prikyvuje, že fajn, môžete doniesť. „Čo nevyužijeme, odnesieme na charitu. Aby aj ostatní mali. Ale máme toho toľko, akurát, čo potrebujeme. Nepotrebujete napríklad topánky štvorky?“ smeje sa na mňa.

Sviatky pokoja
Vianoce sú pre každého obdobím dojatia a lásky. Snažíme sa byť lepší, reagovať na potreby aj tých najposlednejších. Lenže často si ich nevšímame. Čo oči nevidia, srdce nebolí. Aj aj sa niekedy pristihnem pritom, že žobrajúce cigánča pred supermarketom pri vozíkoch jednoducho odignorujem. (Ale častejšie mu kúpim niečo zjesť.)
No Vianoce sú aj sviatky rodinnej pohody pri stromčeku, a hlavne doma! Ako môže prežívať tieto najkrajšie sviatky roka človek, ktorý domov nemá? Dominik nerád rozpráva o svojich „zlých“ časoch, aj keď mu to v podstate nerobí problém. 
Všetko to začalo alkoholom. „Bol som ženatý. Mám aj dve deti, no kvôli pitiu som sa rozviedol. Chvíľku som sa cítil slobodný, nič ma neobmedzovalo. Nepotreboval som nikoho a nič, len drogy a chľast. Často som aj kradol,“ vraví. Vidno, že tieto časy nepatria k niečomu, na čo možno byť hrdý… Na heroín to stačilo. Keď sa korunky minuli, chcel aj prestať, ale nie odvykacou kúrou, jednoducho ukončiť svoju pozemskú púť. „Bachnem si trochu viac do žily, a budem abstinovať navždy…“
Jeho mozog jednoducho potreboval dávku, telo sa triaslo… Nadrogovať sa. Vraví, že bral kadejaké svinstvo. A aj keď mal vlastne kopu času na rozmýšľanie, na mnohé veci vôbec neprišiel. Na ulici strávil vyše desať rokov… No nebolo to nepretržite, skôr na striedačku: blázinec, ulica, basa – a tak dookola. Naozaj mu bolo úplne jedno, či bude žiť, alebo nie…
„Na samom spodku spoločnosti človek pochopí, kde je jeho dn8:54 9.12.2008o,“ vraví Dominik. „Ale medzitým sa mu môže stať, že je neskoro si to uvedomiť.“
Najpríjemnejšie Vianoce počas rokoc strávených na ulici opisuje takto: „Pamätám si, ako sme stretli nejakých bezdomovcov, bolo to vo Zvolene. Pozvali nás k sebe do kanála. Boli tam rúry s teplou vodou, teda tam bolo fajn. Žiadna zima, pekne teplučko. A tma ako v rohu. Nevedel som, kto je kto. Zapálili sme si sviečku a rozprávali sa, pili víno... 15 litrov. Rozprávali sme sa o detstve, o Vianociach doma. Ráno sme sa rozišli, a už nikdy som ich nevidel.“
Tieto Vianoce nemá očakávania kvôli sebe. Teší sa kvôli deťom. 
„Darčeky budú, samozrejme. Deti si želajú lepšie bývanie. Teraz k nám chodí sociálka, ale pokiaľ budem mať kde bývať, nezoberú nám ich. V našej rodine vládne úplne nádherná atmosféra. Neverím, že by sme preto, že nebudeme mať kde bývať, prišli o deti. Dúfam, že sa toho nedožijem.“ 
Dominika dobre poznajú v meste, stojí stále na rovnakom pľaci na Hlavnej ulici. A aj keď si nekúpite Cestu, aj tak sa vám pekne pozdraví. A zaželá krásny deň…