reklama

Ajhľa, sekáč

Hrabú sa v tých bedniach ako keby im išlo o život. Sprvu príde človeku smiešne, keď vidí paničku v novej koženej bunde za pár tisíc, ako prehrabuje kopy handier, hľadajúc na dne bedne skrytý poklad v podobe značkového trička či mikiny. Potom nahádžu vydolované tajomné poklady do vreca a odtiahnu ich z obchodu do bmv-čka zaparkovaného poniže obchodu. Čo s nimi urobia ďalej, aký bude osud vecičiek, ktoré aj za cenu solídnej svalovice vyhrabali a zaplatili kilovú cenu ako v zelovoci, je asi každému jasné. Biznis je biznis.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Sekáče milujem. Nie pre ten charakteristický smrádok, ktorý ich nechtiac sprevádza. Ani nie pre prítomnosť sociálne slabších vrstiev, ktoré s nadšením híkajú, keď objavia nejaký schopný kus. „Dik, more, tričko adidas...“ Smrdia príšerne. Ani pre bezdomovcov, čo sa chudáci za desať-dvanásť korún kompletne oblečú. Ale sekáče milujem, lebo to, čo tam kúpim, nemá pol mesta. Ba dokonca nemá nik. Mám troch chalanov, ak nepočítam to najväčšie dieťa, ktorým sa naťahujú ruky i nohy závratnou rýchlosťou. A čo, potentujem sa, keď nemám plat ako poslanec? Tiež by som rada kúpila svojmu dieťaťu v K.cero nejakú handru. „Mami, skade mám také super tričko v skrini?“ spýtal sa ma syn. „Nuž, dieťa moje, v super nóbl butiku vie nakúpiť každý blbec. Kumšt je v tom, kúpiť dobrú vec za babku...“ odpovedám a teším sa, keď viem, že také nikto mať nebude.
Kvalitou sa totiž tieto veci nedajú ani porovnať s číňakovými handrami, aj keď, číňaky sú tiež na niečo dobré. Spomínam si na časy totalitné, keď sme si doma šili nohavice a štrikovali svetre. Dnes idem do číňana a kúpim štrikovaný sveter za 120 Sk a taký super, že by ho neuštrikovala ani moja starká, čo bola na štrikovanie macher.
Začiatok tohto sekáčového šialenstva odhadujem tak na obdobie spred desiatich rokov. Šla som so švagrinou po meste a bum: sekáč. Bolo mi trápne ju tam zatiahnuť, lebo mi ešte vtedy, úplne nová, pripadala nóbl na také veci. Ale ona mi skočila do úsmevu: Aha, sekáč, poďme! Dozvedela som sa, že kopu vecí má zo sekáča a vôbec sa neobťažuje s nejakými zábranami. Tento sekáč, čo ma tak vie rozveseliť, a priznám sa, chodím si tam ventilovať napätie (nie som shop-závislá, len taký fanúšik) je taký kilový. Minule som tam stretla jednu babku, zo sorty tých, čo sa pustia do reči s hocikým. Obyčajná, v kydiach, s čiernou kabelkou a trvalou. Hľadala nejaké nohavice pre muža. „A prečo to tu nemajú rozdelené podľa veľkosti? Prečo sa tu musím prehrabávať?“ Hovorím, že to je práve ten kumšt, nájsť nejakú dobrú handru. To mi už smiešno nebolo, lebo hrča v hrdle mi nedovolila hovoriť ďalej. Babka, čo pracovala celý život. A kupuje chlapovi nohavice za desať korún. To je ten rozdiel medzi paničkami, čo berú celé mechy, a nevadí im, že si zlomia nechtík, lebo veciam, čo vydolovali, dajú 5-6 násobnú prirážku vo svojom „luxusnom“ second-hande. Ale táto babka. Tiež by radšej mala 5000 eur dôchodok a chodila ku kaderníčke. Namiesto toho hľadá nohavice... Dúfam, že ich našla.

Nataša Sallaiová

Nataša Sallaiová

Bloger 
  • Počet článkov:  109
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenáfejtónymoje šibnuté rozprávkykritikaSúkromnépoviedočky

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu