12.7. 2009 čas 13:37 pacient je klinicky mŕtvy. Zlyhali mu životne dôležité funkcie- nastala zástava srdca a dýchania. Tím doktorov sa desiatky minút neúspešne pokúšal o obnovu srdcovej činnosti. Nakoniec bol vyhlásený za biologicky mŕteho. Konečný nezvratný stav poškodenia mozgového tkaniva, následkom nedostatku kyslíka. Telo stráca svoju integritu, postupne zlyhávajú všetky orgánové sústavy. Termodynamická rovnováha, koniec života... Prvky, čo tvorili organizmus sa stávajú súčasťou pôdy, rastlín, a nakoniec- iných organizmov, aj ľudí.
Biologická smrť nie je jednoduchý proces, ale viac procesov, ktoré sa spúšťajú ako reťazová reakcia. Prvý teda odchádza mozog, hovoríme o mozgovej smrti. Keď je mŕtvy mozog, nebude už nikdy fungovať celý organizmus ako celok. Preto, ak správne definujeme a určíme mozgovú smrť, môžeme to považovať za kritérium na transplantáciu orgánov (nie som si istý, či je to v praxi kontrolované dotatočne). EEG (elektroencefalogram) nevykazuje žiadnu činnosť, vymizmú všetky reflexy, napätie svalstva sa taktiež stráca. Okrem toho sa vyšetruje (alebo by sa mala vyšetrovať) činnosť ciev mozgu, pomocou tzv. panangiografie. Pokračujú zmeny-fyzikálne aj chemické. Medzi fyzikálne jevy patrí chladnutie, škvrny, vysychanie a difúzia plynov a tekutín (medzi vnútrobunkovým a mimobunkovým prostredím, postupne sa koncentrácie látok v nich úplne vyrovnajú). Podobne sa taktiež vyrovnávajú rozdiely medzi teplotou vonkajšieho prostredia a tela. Posmrtné škvrny vznikajú prenikaním krvi do hlbších častí tela. Postupne vyschýnajú pery, rohovka a iné časti tela vystavené vonkajšiemu prostrediu. Čo sa týka chemických zmien, tak sem patrí posmrtná strnulosť (rigor mortis), ktorá vzniká neprítomnosťou molekúl ATP (univerzálna forma dostupnej energie), čím ostávajú svaly vo svojej skrátenej polohe. Nastupuje posmrtné zrážanie krvi (praskanie krvných doštičiek). Z lyzozómov sa vylieva ich obsah a bunky sa trávia- autolyzujú. Potom prechádzajú črevné baktérie a taktiež baktérie vonkajšieho prostredia do tkanív a spôsobujú hnilobu, rozklad. Koža sa môže rozkladom odtiahnuť od zamše za tvorby pluzgierikov.
Bunková smrť, čiže apoptóza je spojená s prasknutím vonkajšej membrány a vyliatím obsahu bunky do vonkajšieho prostredia. Paradoxne, smrť buniek je nutná podmienka života a vývoja organizmu. Bunky rozpoznaju signal z mimobunového priestoru, aktivujú sa degradačné proteíny a vznikajú tzv. apoptické telieska. Keby sa nám podarilo mechanizmus apoptózy ovládnuť, boli by sme schopný jednoducho liečit rakovinu, tým, že by sme ju indukovali u nádorových buniek. Preto sa v dnešnej dobe snaží množstov vedcov o pochopenie tohoto dôležitého procesu.
Prečo stárneme? Život jedinca sa začína splynutím vajíčka so spermiou. Samostatný vývoj však začína až po narodení. Vyvíja sa svalstvo, motorika, reč, logické myslenie...To všetko sa zdokonaľuje až do určitého veku, keď nastane náhly zvrat. Zrazu sa akoby začína všetko kaziť. Bolia vás kĺby, chrbtica, nastáva menopauza, migrény... Až nakoniec umierame. Otázka by mohla znieť, či existuje vôbec skutočná smrť na starobu. V štatistikách sa totiž takáto príčina úmrtia ani neuvádza, čiže ak naozaj niekto umrel na to, že bol starý, tak to bola veľká vzácnosť. Mohli by sme však skúsiť odpovedať inak: postupujúcim vekom musí nejaká orgánová sústava alebo mechanizmus vypovedať službu. Nuž a samotné príčiny smrti sú rôzne. Prejde vás vlak, zastrelia vás, zomriete na infarkt, alebo vás skolí nejaká infekčná choroba. Isté je len, že sa nedá žiť večne. Prečo? Teórií je hneď niekoľko, pričom môj názor je, že na každej z nich niečo pravdy bude. Uvediem tri najbežnejšie:
1.Smrť je dôsledkom hromadenia poškodení DNA, ktoré vyústi zlyhaním orgánov.
2.Smrť je dôsledkom nahromadia poškodení, alebo produktov metabolizmu, rôznych farbív (napr. lipofuscín- starecký pigment, vzniká pôsobením UV žiarenia na pokožku).
3.Tretia teória je o niečo elegantnejšia- každý chromozóm má na koncoch teloméry. Sú to časti DNA, ktoré nemajú žiadnu funkciu, iba chránia genetickú informáciu pred skracovaním tým, že sa pri každom delení skracujú ony. Fungujú teda ako púzdra na koncoch šnúriek na topánky, čo bránia tomu, aby sa vám šnúrky rozstrapkali.
Pravda bude niekde medzi a všetko dokopy. Bunky, ktoré si vedia teloméry syntetizovať sú nesmrteľné, avšak rakovinové. Preto, ak chcete aby nejaké vaše bunky žili večne, tak ich zmeňte na nádorové. To je zatiaľ jediná možnosť ako aspoň časť z vás bude žiť večne.
Sú ľudia, ktorým znie predstava večného života fantasticky. Títo vymýšľajú nanobotov, čo budú opravovať nahromadené poškodenia a tak nás učinia nesmrteľnými. Alebo iná (podľa mňa zatiaľ šialená) teória hovorí o zmrazovaní tiel a ich opätovnom rozmrazení a oživení v budúcnosti. Mnohí, čo na to majú sa dokonca naozaj nechávajú po smrti zamraziť, v nádeji, že bude v budúcnosti objavená technológia, ktorá dokáže opraviť chyby v ich organizme.
Umieram. A je to vôbec také strašné? Oveľa strašnejšie a nudnejšie by bolo ostať tu naveky. Umieram, a možno sa nikdy nevysvetlí prečo. Mojim zánikom dovolím vznik nového. A to sa volá život. Aspoň dokedy to nepredefinujeme a nezmeníme.
