A mňa to nielenže nebavilo, mne sa to priam hnusilo...Basketbal?"Ble..." Už len pri pohľade na basketbalovú loptu sa vo mne prebudilatoľká nechuť a odpor k tomuto športu, že som sa jednoducho nemohlapremôcť...A tak som, vždy, keď sa dalo, sedela na lavičke alebo saniekde nenápadne vytratila, aby som nemusela hrať...
No prišlazmena...Prečo? Lebo môj chalan hral basketbal a povedzme si úprimne,vie to...A tak som to chcela vedieť aj ja...Akože, pri všetkej úcte ksamej sebe musím povedať, že som dosť kripel, ale bola sranda...Anineviem prečo, proste ma to bavilo...mňa...basketbal...hm....Ale viete,ak niečo robíte, lebo to CHCETE robiť a nie preto, že vás do tohoNÚTIA, robí sa to lepšie...
A tak sa aj mne hralolepšie...No,hralo...občas sa mi podarilo trafiť kôš a naučila som ajnové "finty" (nie žeby som ich vedela aplikovať aj pri skutočnej hre) amusím povedať, že to bolo veľlmi príjemne strávené popoludnie...A hocisom bola spotená a oblečenie sa na mňa brutálne lepilo, pretožeslniečko nám dnes dalo dosť zabrať, som rada, že sa mi podarilo aspoňtrošku nalomiť tú bariéru medzi mnou a basketbalom...A ešte keď vám vášchlapec povie, že ste šikovná(ak keď viete, že to nie jepravda:)),poteší vás to...a už len kvôli tej pochvale sa to oplatí...
