denisa šantová
KaPePe
Na svete je staronová kapela KaPePe:)
Nesnažím sa hrať na to,čo nie som...Ak sa všetci smejú,nezačnem plakať,aby som bola zaujímavá...Ak plačem,nesnažím sa to "akože" zakrývať...Ak mám chuť skákať po chodníkoch,tak jednoducho skáčem...Nesnažím sa byť iná,ako ostatní...Každý sme predsa svojim spôsobom iný...Nechodím tvrdohlavo proti ostatným,len aby som nešla s davom...ak ma ten dav unáša správnym smerom,idem s ním...Nesnažím sa silou-mocou presadzovat svoje názory...dôležité je to,že ich mám a ak si ich chce niekto vypočuť,podelím sa...Nie som jednou z tých umelých krások,ktoré ak sa im zlomí necht volajú sanitku...ten necht predsa dorastie...Nehrám sa na princeznú zo zámku a nemám dôvod s tým začínať...Nesnažím sa zakrývať svoje pocity...ak som nahnevaná,som nahnevaná...ak som šťastná,som šťastná...ak niekoho nemám rada,nepchám sa mu do zadku...ak niekoho ľúbim,ľúbim ho celým srdcom...Nie som trpezlivá...ak sa mi niečo nedari,jednoducho s tým skoncujem...A nestrácam čas s ľudmi,ktorí za to nestoja... Zoznam autorových rubrík: lyrics from my heart..., Ehm...čo ja na to?, Nezaradené
V Poprade na námestí je jedna fontána a okolo tej fontány sú lavičky...Na týchto lavičkách denno-denne sedia ľudia, oddychujú, rozprávajú sa alebo len tak nečinne sedia...Dnes som na jednej z týchto lavičiek sedela aj ja s Miškom...A oproti nám jeden ujo...
Sú veci, ktoré mam naozaj rada, a bez ktorých sa mi ťažko žije...Napríklad taká hudba...
No konečne to prišlo... 29. jún a s ním spojený koniec školského roku...Aké to bolo? Také isté ako vždy...a možno ešte lepšie....
Tak táto veta mi bude v ušiach znieť ešte veľmi dlho...ono totiž,ak ju počujete asi tak 6-krát za deň,predsa len sa vám to vryje do pamäti...
alebo som sa o to aspoň pokúšala...ja totiž nie som veľmi športový typ, hoci tancujem a nemám so športami problém...len viete, ak vás do niečoho nútia, ako napr. nás nemenovaná pani učiteľka z telesnej hrať na skoro každej hodine basketbal, tiež by vás to nebavilo...
Dnes, tak ako každý rok, sa stretli všetky mladé sväté duše z Popradu, aby sa zúčastnili svätého prijímania...Dievčatá v bielych šatách, chlapci v maličkých vestičkách a slávnostných nohaviciach a so sviečkami v rukách, okolo postávajúci ľudia, ktorí boli nesmierne nadšení z toho, že ich malé ratolesti prežívajú tento úžasný náboženský akt...A niekde medzi tými ľudmi som bola aj ja...
Naozaj som nikdy neverila, že by sa také niečo mohlo stať mne alebo niekomu v mojom okolí, niekomu, koho poznám...Viete, poznala som to z televíznych novín-havárie áut, dopravné kolízie, zrazení chodcovia...Ale nikdy som si nemyslela, že tým zrazeným chodcom budem práve ja...
V pondelok(14.5.-pozn.red.:)) som sa podujala na takú menšiu dobrovoľnú činnosť...predávala som gombíku Unicef, na pomoc pre osirelé deti v Ugande...
Ako každý rok, aj tento to muselo príst....Veľká noc...Viete, nie som veriaca, takže tieto sviatky neoslavujem, nechodím do kostola, nemodlím sa, proste si len v krásnom ničnerobení vychutnávam prázdniny...Všetko by bolo v poriadku, keby nejaký pako nevymyslel Veľkonočný pondelok.
Viete, pre väčšinu ľudí je cesta autobusom súčasťou dňa, niečo, čo už ani neriešite, proste ste si zvykli...No, pre mňa, ako decko z dobrej rodiny, ktoré je zvyknuté na odvoz a prívoz, je cesta autobusom veľké dobrodružstvo...:)